Plní sily a prázdni pokazených mánt (parená buchta plnená mäsom a cibuľou, ktorá sa ani trochu nepodobá na to zviera – hlave preto, že nie je čiernobiela so škvrnami na spodu a nemá priemer 4m a chvostík) osedlávame tátoše a valíme von z Chaek. Príjemná asfaltka a príjemné počasie zaručujú dobrú rýchlosť, naše 2.8” pneumatiky robia veselý valivý zvuk. Cestu lemujú samé piktoreskné cintoríny, obľúbené hobby lokálcov je asi padať z koní a umierať a obľúbené hobby pozostalých je stavať im pekné hlinené mauzólea s fotkami.
V prvom obchode pri hlavnej ceste sa zdravíme s 3 bajkpekermi, ktorí ale idú na opačnú stranu, a o pár obchodov ďalej nachádzame Davida s rodinou, ktorí nás obehli počas nášho oddychového dňa. Skupinová morálka je na nevídanej úrovni, systematicky požierame celý sortiment obchodu, ktorý nám medzi cigaretami predáva šťastný predavač. Pozorujem, že tu všetci domáci fajčia a všetci slimky.
Ďalšie putovanie je nevzrušujúce, v dedine Kuyruchuk, ktorú Google mapy nepoznajú, sa znova najeme a zamierime do kopcov. Slnko neľútostne pečie, furt na pravú stranu, až kým sa nevnoríme do minirokliny s potôčikom, ktorou naše stúpanie pokračuje. Moc sa mi nechce, ale Mia nástojí, že musíme vyliezť aspoň do 2500, tj cca 8 km od sedla, aby sme to ďalší deň nemali mizerné. Nakoniec si práve okolo tohto denného cieľa nájdeme super lúčku plnú lúčnych koníkov, rozložíme stan a OBIDVE kempingové stoličky 🥳 a uvarím nám moju špecialitu, cestoviny s tuniakom, kečupom a plastovým syrom bez chuti. Tentokrát sa hecnem a ako príloha sa podávajú aj drvené chipsy dlabané zo sáčku lyžičkou, na textúru a umami. Okolo nás prešli po ceste smerom dole aspoň 2 desiatky veľkých áut, čo nám dáva nádej, že si jedno z nich ďalší deň stopneme a ušetríme si tlačenie.
Jediné príhodné auto ďalší deň prefičí okolo v momente, keď ešte nemáme dojedené a dobalené. Následne sa žiadne neukáže asi 3h, čo je čas, za ktorý dotlačíme náklady asi 250 výškových metrov pod vrchol. Kto by si bol pomyslel, že najlepšia príprava na tento trip bude tlačenie naložených sánok po koberci vo fitku. Keď pri nás konečne zastane dodávka, tak len preto, aby si jeho osadenstvo s nami dalo selfiečko (a skúsili tlačiť bajk asi 5m predtým ako usúdili, že je to blbosť). Na vrchu stúpania pokúšeme karbohydráty a hor sa dole k jazeru Song Kul.
Pôvodne sme riešili, či nájdeme jurtové tábory, kde by sa dalo prespať. Ukázalo sa, že ich je tu nekonečno, len sú trochu rozťahané. Taliani, ktorých sme stretli nám radili, aby sme šli na severnú stranu jazera a stanovali pri brehu. Od začiatku zjazdu nám ale fúka ideálny vietor do chrbta pre južnú stranu, takže je rozhodnuté. Prechádame okolo a plašíme obrovské stáda dobytka všetkého druhu. Dole kopcom a po trávičke sa našim bajkom ide luxusne, takže nakoniec si vyhliadneme až posledný kemp pri juhozápadnom cípe jazera. Jediný problém je, že sa do jazera nedá poriadne dostať, lebo breh je tu porastený divnými guľami trávy a potom sa zmení na bahno + 10 cm vody. Jurta je ale parádna, na večeru dostaneme 3 chody a prekvapíme rovnako seba ako domácich, keď všetko zlikvidujeme. Ja som im zlikvidoval ešte aj lyžičku, ktorú som chcel vyrovnať a pritom zlomil. Ale nehnevali sa.
V noci bol taký vietor, že sme sa čudovali, že celá jurta neuletela – a hlavne sa tešili, že nie sme v stane. A tá zima! Výhrevný element na kravský trus robil viac smradu ako tepla, takže sme spali pod perinami v dlhom merino tričku a flisovej bunde. Smrad bezdomovectva ale ráno zmyla teplá sprcha, ktorú si domáci v lodnom kontajneri zmajstrovali. Hneď vedľa robili dáke fermentované pochúťky, ale tento smrad sa na nás nenalepil tak rýchlo. Pred odchodom sme ešte boli svedkami očkovania (?) oviec, kedy zo 5 junákov naháňa po ohrade ovce, aby ich po jednej doniesli starému pastierovi so striekačkou, ktorý im do úst dačo šupne. Ovce sa potom celkom zábavne zalizovali, takže asi to bol šmak.
Vietor sa stihol otočiť, takže najprv musíme po trávičke s vetrom v mihalniciach. Dnes míňame hlavne prázdne fľašky od vodky, lebo ovce sú zatiaľ v ohrádkach a koňov je pomenej. Hneď po pripojení sa na hlavnú cestu stretávame 4 bajkúrov z Mníchova, ktorí nás entuziastickým tempom vytiahnu na vrchol najbližšieho kopca. Totiž, jazero leží v priehlbine vo výške 3000mnm, a kopčeky naokolo sú aspoň o 200m vyššie. Inak teda, jazero trochu sklamalo. Na to množstvo turistov, čo sem smeruje, neponúka skoro nič a už aj výhľady sme videli lepšie. Je proste príliš veľké a kopce príliš ďaleko, takže sa stráca pocit kopcoblízkosti.
Entuziazmus sa prejavuje ľahšie s 24 kilovým strojom, takže ako Niemci prišli, tak aj odišli. My si ideme konečne užiť poriadny zjazd, kedy klesáme dokopy 1700m. Cesta je gravel, nadskakuje nám všetko, čo nám nadskakovať môže. V jednom momente mi predné koleso začne robiť divnosti, pri bližšom pohľade zistím, že sa mi uvoľnila oska a trčí asi 4cm von z vidlice. Pre neznalých, toto sa normálne nedeje a keď sa to stane, ľahko to skončí tvárou v kamenitom substráte cesty. Ale všetko opravíme, seba prezlečieme do krátkych vecí a pokračujeme. V Ak-Tal, prvej dedine čo stretáme, si kupujeme kolu a melón, naše stálice. Kým stihneme zjesť melón, obliehajú nás miestne decká a pokrikujú “Money, money, money!”. Prvýkrát v 🇰🇬, ale aj tak nič nedostanú.
Cesta z mesta je nezáživná, rovná a strašne na nás pečie slnko. Mia najprv odmieta, ale nakoniec pristúpi na pokus o stopovanie. Trvá nám to síce asi hodinu, ale nakoniec dáku maršutku stopneme. Pohodlne sa tam zmestia bajky a z okienka si môžeme báchať fotečky. Stratili sme: možnosť hovoriť, že ideme len vlastnými silami; 25e (turistická cena). Získali sme: noc v Naryn so sprchou; nezahynutie vo vyprahnutej krajine bez vody.
Dobrý deal.
Leave a Reply