Ráno múdrejšie večera. Raňajky zbytky z večere. O polkilometra ďalej nachádzame potok na filtrovanie vody, kvôli množstvu dobytkov pridávame chlórové tablety. Tentokrát sme rozhodnutí dôjsť do jednej z 2 možných dedín a všetko oprať, osušiť a celkovo sa skonsolidovať.
Cesta za konsolidáciou býva ale tŕnistá. Táto konkrétna cesta je plná mlák, blata, piesku, kravských výtrusov, na niektorých miestach prešiel ráno cestorobič šoférovaný asi 90 ročným Kirgizom, ktorý sa občas cítil pri sile a radlicou kus cesty zničil ešte oveľa viac ako bol predtým. Nejednému traktoristovi z Gelnice by vyhŕkli slzy dojatia, keby ten bordel videl. Priemerná rýchlosť je na zaplakanie, ako snack cucáme lekvár zo sáčku, čo je posledný zdroj cukru čo máme (ak si nechceme robiť jedno z posledných 3 instantných jedál, ktoré ideálne zostanú na spodu môjho paniera už doživotne).
V prvom mieste so signálom (po 5 dňoch) sa dívame, ktorá dedina má na mape guest house a mierime do nej. Cesta je naďalej tŕnistá, tentokrát sa rozhodli ju opravovať, ale mám dojem, že množstvo nákladiakov, čo sem nosí zem a kamene ju ešte viac rozmláti. Okolo cesty – vľavo aj vpravo – sú ale vyjazdené ďalšie cesty, lebo vodiči očividne nemali nervy sa nechať natriasať na tejto ripio / washboard / strieškovej ceste. Každý má iné pomenovanie, len utrpenie je rovnaké.
V dedine Suusamyr je už ale dobre. Asfalt, samsa (pečené taštičky plnené bližšie nešpecifikovanými mäsitými časťami náhodných zvierat a cibuľou), sauna s horúcou vodou, estónski a francúzski spoluturisti na rozhovor, večera od pani domácej. Elektrina! (Našich 45Ah v powerbankoch je prázdnych a mobily a navigácia potrebujú papať) Marhuľový kompót!
Ráno pozrieme dedinský cmiter a dokúpime proviant. Na posedenie zjeme asi 4kg melónu (kilo stojí 0,2e, takže lacnejšie ako piť minerálku). A už sa drncáme dole kopcom smerom do Kyzyl-oi, von z oblasti (kraja?) Chüy a šup do oblasti Naryn. Na okraji dediny Kojomkul stretneme mohylu postavenú jedinému synovi bohatého obchodníka z Chaek, ktorú zmajstroval jeho kamoš a megaúspešný wrestler Kojomkul (povedomé?), ktorý bol 228 cm hovado a vedel zdvihnúť koňa. Mohyly stavať moc nevedel.
Drncanie sa po strieškovej ceste občas ozvláštni tatrovka nesúca hlinu a kamene na vyššie spomínanú cestu, ktorá nás pri obiehaní zavalí oblakom prachu a dymu. V dedine Kyzyl-oi je centrálne riešené ubytko, všetko patrí pod CBT a šéfino v “infocentre” rozdeluje ubytko. Nás rozdelil do svojho domu – mám pocit, že tam delí veľa hostí.
Práve sa tu skončili dáke konské hry, kedy sa decká naháňali na koňoch a potom hrali konské polo s bezhlavou kozou (ktorú sme večer na diskotéke všetci spoločne zožrali). Diskotéka je zábavná, príde na ňu asi všetkých 150 turistov, ktorí v dedine spia. Väčšia koncentrácia sa v 🇰🇬 ťažko nájde.
Stretávame tu kopec rozličných cyklobráškov, z ktorých väčšia je na ceste o dosť dlhšie ako my, prípadne si k tomu zohnali sponzoring od rôznych značiek – a nám ani tie blbé kempingové stoličky nevedel Decathlon zasponzorovať. Cítime sa ako bejby cyklisti, keď nám niekto povie, že ide okolo sveta (Kate a Alan, alebo aj Cyrielle a jej chlap, z Lyonu), že cestujú celou centrálnou Áziou (Viktor a Justína), alebo že už bajkuju tak dlho, že si k tomu pribalili aj deti. Vymieňame si tipy na optimalizáciu cestovania a hlavne informácie o tom, ktoré cesty sú extra chrumkavé a radšej sa im vyhnúť. Mám pocit, že sa pomaly všetci medzi sebou poznajú (“stretli sme tých s 2 a 6 ročným dieťaťom” – “Jáj, David a Eleanore z Francúzskej Polynézie, ako sa majú?”).
Väčšinou sa nezvyknem extra nadchýnať výhľadmi a kopcami, ale táto dedina má úplne luxusnú polohu a na všetky strany vidieť rozličné kopce a útesy. K tomu má ešte 2 obchody, ktoré predávajú omeletu v langoši a mňam mňam vodku. A nadšení koňoľudia si tu môžu ľahko dákeho Pejka žičnúť a ísť sa prechádzať po kopcoch, ak ich omrzelo nemať zlomený krk.
Ďalšie ráno je pomalšie, všetci sa tak trochu motajú a dospávajú diskošku, ktorá nakoniec šla do 4. Naše “už sa len zastavíme v obchode po langoš” sa zmení na 2h rozprávania, ale pred 14:00 sme konečne v pohybe. Tentokrát nám počasie praje a ideme viacmenej len dole kopcom, aj keď po nechutnej ceste. Utešujeme sa, že toto isté čaká všetkých ostatných z dediny, pričom väčšina z nich nemá odpruženú vidlicu a niektorí majú nadôvažok príves s deckom.
V dedine Aral sa cesta zmení na asfalt, najeme sa šprotov z obchodu a ďalej rolujeme. Končíme až v dedine Chaek, kde teda majú mať bohatých obchodníkov a že si to pozrieme. Mia chce ísť ďalej, ale mňa zláka počet guest houseov na mape, a nechce sa mi spať dakde v divočine, kde ani nemá byť potok. Umývanie sa vlhkými utierkami je veľká fraška a už aj tak mám všade pupákov jak trnavský teenager.
Nanešťastie po večeri Mia hlási otravu životom a jedlom. Našťastie nespíme v tej divočine bez vody a sprostredkoval som jej luxusný prístup k porcelánu.
Ďalší deň si dáme oddychový, aby mohla nabrať silu (priznať, že som mal super nápad a pravdu a som najlepší).
Leave a Reply