Cesta zo sedla Kegeti má byť za odmenu – aspoň tak mi to bolo predávané. Ukáže sa, že je to odmena iná, je to za trest. Ešte sme sa ani poriadne nepohli a začína búrka. Prvých 400 výškových metrov je navyše vedených cez kamennú lavínu, kde sa neradno moc rýchlo rozbiehať, lebo niektoré úseky sú voľný štrk a celkovo je naložený bajk ťarbavý, takže sa s ním vôbec nedá skotačiť po vysokohorských chodníčkoch, ak nechceme riskovať ultrarýchly presun po spádnici hlavou vpred. Christian a jeho nemecký kamoš sú ale len o kúsok rýchlejší ako my, takže to nie je až taká rana pre dušu.
Lokálne minimum našej trasy prichádza na 2800mnm, kde si dáme jedno dehydrované jedlo na posilnenie a začneme stúpať smerom k ďalšiemu sedlu, tentokrát Karakol pas. Medzitým prestalo a znova začalo pršať, ale aspoň už nefučí ľadový vietor. Sedlo sa tak volá podľa rieky Karakol, mesto s týmto názvom je asi 400km vzdušnou čiarou vzdialené.
Miini influenceri majú miesto na spanie zaznačené niekde okolo 3200, ale nech šlapeme jak šlapeme, nedarí sa nám dostať dosť ďaleko a nakoniec sme nútení hľadať kempovací spot asi 10km pred týmto vysnívaným spotom. Začína sa stmievať a obloha búrkovatie.
Malá odbočka. Keď sú niekde postavené veterné turbíny, tak si vravím “hm hm, tu asi fúka, lebo inak by to tu predsa nestavali”. Keď má Kyrgystan 7.3m obyvateľov, a chovajú okolo 500 tisíc koní a 6.3m oviec a kôz a 1m kráv, dakde to všetko musia pásť. A ak ich chcú pásť vonku na kopcoch, musí tam rásť dosť trávy. A na to tam musí dosť pršať. A presne v takomto údolí sa práve nachádzame.
Pôvodný plán nájsť si miesto bez dobytka a s vodou opúšťame. Už nám stačí niečo, kde sa nebude premávať priveľa pastierskych psov a kde po tých tisícoch lajnodarcov zostanú hnedé kôpky na rovine v dostatočných rozostupoch, aby sa medzi ne zmestil pôdorys nášho stanu. Aj keď to neznie komplikovane, hľadanie zaberie dosť času. Navyše musíme opustiť múdro, že filtrovať vodu chceme ideálne z vodných tokov, okolo ktorých sa nepasie dobytok – tu je pri každom potoku aspoň jedna jurta a nadôvažok vodia pastieri zvery k vode napojiť. Pre lepší pocit si prefiltrovanú vodu z Grayl-u ešte dezinfikujeme chlórovýni tabletkami a snažíme sa na to moc nemyslieť.
Pozitíva:
– všetka tráva je spasená na konštantnú asi 5cm dĺžku, takže nás nemusí trápiť vysoká burina
– kopytníky kadia na takej veľkej ploche, že (okrem výbehu pri jurtách, ktoré vypadajú ako ropná škvrna) je koncentrácia výkalov málo aromatická
– snažiť sa vykopať si hrobček a tam vykonať potreby je veľmi úsmevné, prihliadajúc k tisícom hnedých kôp všade okolo
– prvýkrát použijem pri varení vody decathloniu stoličku, nech mám istotu, že v ničom pochybnom nesedím
Negatíva:
– všetko ostatné (haha žarty žarty)
– ísť v noci bosý von zo stanu čúrať nepripadá do úvahy
– nepohli sme dosť so stúpaním na ďalší deň
– instantné jedlá nám začínajú liezť krkom
– stále som nemal čas spísať zážitky z cesty, lebo furt treba dačo
– obriadiť spanie a (roz)balenie je tak na 3h denne
Ďalší deň šliapaním / tlačením prekonáme Karakol pas a zjazd môže začať. Tentokrát ideme z 3426 až do dediny Kojomkul, kde si nájdeme guest house a sprchu. Ha. To bol teda pekný plán.
Zjazd mám znova sľúbený za odmenu. A ukáže sa, že ho bude aj celkom dosť – celá dolina má možno cez 80km, a na tejto dĺžke klesne okolo 1400m. Tí v matematike zbehlejší už vidia, že to nebude také ružové a klesať budeme VEĽMI pozvoľna.
Tieto všetky údaje ale píšem iba spätne. V realite som sa ich dozvedel za pochodu, a hlavným symptómom bola znova bolesť duše.
Začalo sa to všetko dobre. Hneď pod sedlom začína pekná cesta z utlačenej zeme, serpentínky, zdravia sa nám pastieri na koňoch so smiešnymi čapičkami a “debatujeme”, hihihi hahaha. Potom prebrodíme našu prvú rieku, ktorú sme museli prebrodiť. Takých riek malo byť na tomto tripe desiatky, uvidíme. Dáme si hneď za riekou pauzičku, spravíme si kávičku a instantné jedlo a relaxujem v kempingovej stoličke.
Všetko pobalíme, pohneme sa a Mia hlási defekt. Strávim polhoďku opravovaním, prehmatávam 3x pneu dookola, nech si to celé nezopakujeme o kilometer.
Čas sa kráti, kontrolujeme mapu a s prekvapením zisťujeme, že nám k dedine a teplej sprche chýba ešte asi 55km, a teda to po týchto poľných cestách plných mlák do tmy nestíhame. Možno by sme to dali na iných bajkoch, alebo s menej vecami, alebo ak by cez celú cestu nebolo toľko mlák, ktoré treba obchádzať.. no, a začína pršať. Mokrý, unudený monotónnosťou cesty a okolia, sklamaný zo zmeškanej sprchy a vedomý si toho, že na raňajky a neskôr už nemáme jedlo mrzuto prepletám nohami a v myslí nadávam na všetko. Celý svet ma štve. Rozmýšľam, ako by bolo fajn si zobrať dáku maršutku naspäť do Bishkeku a tam sa napchávať steakmi a relaxovať dakde v teplej vode. Hnevám sa na bajk a vymýšľam text inzerátu, nech ho hneď po návrate domov môžem dať na náš Bazoš, nech si ho dakto iný zoberie a trpí na podobných blbých cestách. Hnevám sa na Miu, že určite toto všetko naplánovala tak, aby na nás čo najviac pršalo, lebo v jej hlave utrpenie = dobrodružstvo = zábava. Zaprisahávam sa, že na žiadne cyklodovolenky do Patagónie či na Island na F cesty (F je skratka z “fucking terrible road you definitely don’t want to be here”) určite nepôjdem, lebo keby chcem obdobne trpieť, môžem stáť doma hodinu pred barákom v búrke a potom ísť spať mokrý do garáže – zážitok rovnaký, ale zadarmo.
Začína sa stmievať. Po tejto retardovanej húsenkovej hore-dole ceste sme zišli z 3430 do cca 2600, čo je o 600 viac ako má byť dedina a sprcha. Dážď zosilňuje a blesky sa dosť priblížili. Staviame stredne mokrý stan na prvom rozumne vypadajúcom mieste, varíme ďalšie instantné jedlá a mokré veci ukladáme po stranách stanu, nech nás v noci nestudenia.
Leave a Reply