Naryn je vraj mesto, kde zastavujú všetci turisti, ktorí sa vyberú do tejto časti krajiny. A vraj má 42 tisíc obyvateľov. Zďaleka na to ale nevypadá.
Centrálna ulica, na ktorej je náš nový obľúbený obchod Globus, práve dostáva asfaltový kabátec, takže všade sú len bágre a tatrovky, k veľkej radosti miestnych detí predškolského veku. Turista, ktorí si tu chce v kľude pozrieť nastrieborno natreté sochy Lenina alebo námestie priateľstva národov má smolu, prach a hluk ho od tohto pôžitku spoľahlivo odradí.
Centrálny market tiež nie je priveľký zážitok, predáva sa tu hlavne luxusná obuv značky Crocs a melóny. Aspoň jedno z tých 2 neni fake. K tomu je tu asi 20 lekární a 30 večierok, ktoré majú viacmenej totožný sortiment. Kúpime si len jednu samsu plnenú “kurinou” a jednu plnenú “múú”, k tomu dáke rajčiny a rovno aj bieloruské generikum proti hnačke. Uzbécky pouličný obchodník to nemá ešte podchytené, mohol to všetko predávať rovno na jednom mieste – takto sme sa museli pohnúť o celé metre! U nás na to niektorí stánkari vyzreli a k 2 fľašiach burčiaku dávajú rolku toaleťáku zdarma. Alebo k CD Katarzie rovno kladivo. V ekonómii sa tomu tuším hovorí komplementé statky.
Motáme sa po meste do 16, zoberieme si taxík za 40 centov na ubytko, zožerieme tu náš melón a ideme na večeru do najlepšej reštaurácie v meste. Tu si za necelých 20e dáme šalát s vareným kravským jazykom, pečené jahňacie so zemiakmi (kuurdak) a slowcooked yaka. Toho sme ešte spásať zelené 🇰🇬 stráne nevideli, ale to nám nebráni ho zesť. Všetky 3 zvery aj 3 spôsoby prípravy boli dobré. Čo úplne dobré nebolo bolo, že v našej hale mali stretávku po 60 rokoch tunajší školáci – a miestna geriatria to vie dobre roztočiť a človek s mikrofónom si nebral servítky pred ústa (ani hodiny spevu).
Ďalší deň sme dohodnutí, že necháme bajky v CBT (celokirgiszká štátna(?) cestovka) kancelárii a ideme na výlet. Baba, čo má otvoriť o 8 office tam 8:20 neni, tak jej volám, že haló. Pýta sa, že kto som a prečo ju budím. Nakoniec dokáže do 8:50 prísť. Šofér mešká tiež, ale nie až toľko. Samozrejme ale prišiel s prázdnou nádržou, takže ďalší čas trávime v rade na benzínke. Tej druhej, lebo prvá nemá benzín 🤷♀️
Cesta k jazeru Kol’su trvá okolo 4h. Počas nej nám šofér povie akurát tak svoje meno, lebo nehovorí anglicky. Ale zato úspešne použijeme naše permity do čínskeho pohraničia a uvidíme konečne aj yaky – chlpaté kravy s ešte chlpatším chvostom (skoro ako líška), ktoré robia zábavné zvuky. Pri jazere nás Nursultan vyklopí pri jednom z 13 yurtových kempov. Všetky vypadajú veľmi podobne a čakajú na turistov ako mäsožravé rastliny na chrobáky. Naša mucholapka je už plná čínskych hovniválov, tak náhodne ukážeme na iný kemp, že by sme radšej chceli tam.
Život bez signálu je tažký, a tak sme si vybrali najhorší kemp z celej oblasti. Domáci sa o nás nezaujímajú (okrem momentu, kedy si pýtali prachy – 2x), jedlo je mizerné (na večeru polievka a studené varené zemiaky) a tých 90 minút do 22:00, čo je pustený diesel generátor, využijú na zlú a hlasnú hudbu. Posteľ bola ale dobrá, na smrad z piecky na lajná sa dá zvyknúť, a kemp je blízko k začiatku trasy k samotnému jazeru.
Apropo, jazero je to, načo sem ľudia chodia. Z jurty šlapeme asi 2h, až prídeme k jazeru v 3500mnm. Tu sa dá zobrať výlet loďou a ísť si zblízka obzrieť okolité kopce, z ktorých niektoré siahajú až do 4700. Cestou naspäť som zohnal odvoz v peknom žltom aute, ale Mia mala nutkanie ísť sa ešte namočiť do vodičky, takže odvoz odišiel. Keď ale zídeme prvých pár metrov, naskytne sa nám iný odvoz, a to pekelná mašina, ktorá vozí lodníkov späť do ich jurty. Keďže sme tak trochu rozmýšľali, ako budeme brodiť rieku a ako sa nám do toho nechce, odvoz prijmeme. Na korbe diabolského stroja je veselo, pýtajú sa nás inovatívne otázky ako skade sme, prečo nehovoríme po rusky a či máme deti. Potom nám dajú nasilu fľašu ice tea a vyhodia nás kúsok od jurty. Bolia ma ruky z držania sa jak o život (dokonca asi ani nie “jak”, bolo to o život!). Chápem, prečo polovica lodníkov šla radšej pešo. Mašina ale brodiť vie.
Ďalší deň po raňajkách (2 volské oká, 5e každý – dohodnuté na 8, ženská 8:20 nikde, šofér ju šiel budiť. Hovoril som, že mizerné ubytko?) ideme naspäť do Narynu. Pôvodne to malo byť neskôr, ale šofér ide so synom do nemocnice, tak len hromžíme na netransparentnosť komunikácie CBT a vyžiadame si ako kompromis veľa foto zastávok. V Naryne nás čaká internet v mobile ♥️, Glóbus na veľké nákupy a bajky, ktorým bez nás bolo veľmi smutno.
Najbližšie dni budú náročné.
Leave a Reply