Začiatok cesty plánujeme v Bishkeku, čo je hlavné mesto a lieta sem aerolinka vlastniaca snáď najhoršie lietadlá, Pegasus. Aj tak som si 10 hodín nechcel vystrieť nohy, sklopiť sedačky alebo si pozrieť dáky film. Zničení prichádzame o 7 na ubytovanie. Izba má checkin od 14, ale nám zostáva energia len na nákup raňajok (čo pri mentálnej kapacite, ktorou disponujeme, trvá snáď 45 minút, a to sme kúpili len müsli po záruke a 2 jogurty) a následne spánok v altánku pre hostí hotela. Ďalšie dni v tom altánku vidíme spať iných zúfalcov, takže som si jeho účelom istý.
Prvý deň stihneme len dospať cestu a zariadiť základné potreby – cash z banky (1e je cca 100 som, takže prepočítavanie nikdy nebolo jednoduchšie), sim karty (za 5e neobmedzené dáta na mesiac, potom nám prestane fungovať mobil v KG 🇰🇬, lebo si ho neregistrujeme na vládnej stránke), káva a plyn na cestu a permity pre okrajové územia pri čínskej hranici. Ľudia, ktorým ide geografia tak ako mne práve teraz zistili, kde až to 🇰🇬 naozaj leží.
V meste funguje MHD za 20 som, ale to by sme sa nikam nedostali a tak chodíme yandex, čo je uber s ruským dialektom. Z našich rôznych ciest po Bishkeku, na ktoré nás vyhnala túžba po steakoch a náhradných sadách brzdových doštičiek, sme aj celkom nadobudli dojem, že sa vyznáme. Vieme, kde sú kaviarne. Vieme, kde je na jednej križovatke 60 (fakt!) zmenární. A vieme, kde je centrum – plné bánk, nákupných centier a pamätníkov, z ktorých silno cítiť komunizmus. Ostatne, ako zo všetkého vôkol 😅
Prihovárajú sa nám ľudia, niektorí len tak, ako ázijské deti (Hello, where are you from?), niektorí normálne hovoria po anglicky. Keď už my nehovoríme po rusky. Zisťujeme, že veľa Kyrgyzov študuje v Taliansku, lebo vraj zadarmo a ešte dostanú štipko 5000e za rok. No nekúp to.
Na tretí deň balíme všetky tašky a vyrážame. Hneď v zápätí zisťujeme, že by bolo bývalo fakt užitočné si to takto pobaliť doma, aby sme zistili, že s 45kg bajkom sa ide mizerne. Možno by sme to balenie prehodnotili – aj keď možno ani nie, vzhľadom k tomu, že sme skončili o 3 v noci pred odletom, a hádzali sme do tašiek všetko, čo vypadalo aspoň trochu užitočne (“veď to má len 200g”).
Cesta z mesta je náročná, ale dá sa. V poslednej kaviarni, kde si dávame obed a bagel, stretávame mladého chalana, na ktorého prorocké slová (keď mu povieme, ako ďaleko a s akými bajkami chceme ísť) si spomenieme ešte veľa, ale ozaj veľa, razy: “To je akože dáke vaše HOBBY??” (Hobby vyslovené veľmi váhavo a opatrne)
Cesta nad mestom je boj, valíme sa prašnými kamenitými ulicami a pečie na nás slnko. Ortuť sa štverá k 37°C a my sa zatiaľ vyštveráme na vyhliadku nad mestom – z diaľky vypadá monotónne, a ešte nezaujímavejšie ako zblízka. Pokračujeme až do tmy a zastaneme v jurtovom kempe pre turistov z Bishkeku, kde nám pani domáca spraví pečenú rybu a odleje vody zo samovaru, aby sme sa nemuseli umývať vodou potočnej teploty. Teplá voda pre nás totiž skončila. Rybu s chlebom zjeme rukami, zalejeme čiernym čajom a ideme spať v strede jurty. Lebo vraj treba v strede, ale ak chceme inde, tak môžeme aj inde. Ďakujeme prozreteľnosti za absenciu arachnofóbie.
Ráno všetko balíme, domácej a sebe varíme kávu, odmietame kvasené kobylie mlieko, a vyrážame. Mia latríny trefne označí za hardcore a nanešťastie ich musíme použiť. Trasa vedie cez rôzne dediny s dostatočným prísunom jedla a koly, takže nám je celkom hej. Nie je nám hej, keď začne pršať, ale to sa schováme na zastávke a prestane. Stan si rozkladáme pri opustenom rekreačnom zariadení, ktoré nám poskytne len opustené psy, ktoré nás počas večere prídu trochu postrašiť, takže sa nakoniec ani do rieky nejdeme radšej umyť. Toto miesto na kemping mali v mape Miini cykloinfluenceri, ku ktorým sa ešte určite dostaneme.
Najbližší cieľ je Kegeti pass (sedlo). Závodníci Silk Road sa naň z Bishkeku dostanú za deň, my dúfame, že si spravíme postupnú aklimatizáciu. Chtiac nechtiac. Garmin navigácia ukazuje, že nás čaká 35km climb, s priemerným gradientom 8% a celkové stúpanie 2800m. Takýto gradient vieme vytiahnuť na asfalte, ale na horskom štrku to ide horšie. Máme prvé minizrútenie, že načo sme si preboha brali toľko vecí a že či nám ozaj nestačilo menej oblečenia. Aj lopatka na Leave No Trace (“nenechávaj žiadne stopy”) je viac na efekt, v kamenitej pôde, ktorá tu dominuje, sa hrobčeky na výkaly kopú mizerne. Cynik by poznamenal, že lopatka na hovná je na hovno. Tak staviame mohyly.
Stan si staviame na obľúbenom kemping mieste domácich turistov, čo sa pozná podľa množstva odpadu, ktorý sa tu povaľuje. Jednou z kratochvíľ domáceho obyvateľstva je prísť autom čo najvyššie (spolujazdec slúži spravidla ako detská stolička a to dieťa 0-8r isto istí pevným stiskom rúk), zjesť a vypiť všetko, nechať všade fľaše a bordel a zísť naspäť do doliny. Piknik vo výške 2400mnm chutí lepšie, asi to bude umami. Vyšperkuvávame umývanie v rieke – keď si človek najprv naberie vodu do 5L plastovej tašky, nemusí sa váľať v rieke a nenalepia sa naňho rôzne divné hmyzie larvy a červy. Teplote to ale nepridá a tak je “sprcha” veľmi rýchlo nasledovaná skokom do spacáku.
Ráno je tradičné, pobaliť, spraviť kašu s banánom a kávu, napratať paniere a tašky, zapnúť navigáciu a satelitný telefón na sledovanie, prejsť si zúfalstvom, že načo máme toľko vecí a či ten Miin zošit na denník, ktorý si nikdy nepísala a ani teraz nepíše, nám nebol trochu navyše. Potom sa pomaly sunúť smerom hore. Tentoraz sa nám podarilo dostať sa do výšky 3200, kde nám pomaly dochádza svetlo a aj tak nechceme stúpať vyššie, nech sa vyspíme a ešte kúsok zaklimatizujeme. Umyjeme sa v ľadovej vode, neúspešne skúsime založiť oheň kresadlom, a začína búrka. Mia sa búrok bojí, takže nespí. Mňa otravuje to svetlo z bleskov, ale maska na oči z Aliexpressu to istí, a tak spím parádne.
Vo výške 3200 sa bajkuje ťažko. Neuľahčuje to gradient a náklad, ale po pár desiatkach metrov dôjde dych alebo sila v nohách (alebo oboje). Tlačíme bajky celý čas až do 3800, kde je vrch sedla. Počas takého tlačenia bajku má človek dosť času rozmýšľať, či je toto naozaj to, ako chcem tráviť čas a či by mi nebolo milšie byť skoro kdekoľvek inde a robiť skoro čokoľvek iné. Toto je moje HOBBY?
Z dôležitých ale nie okamžite produktívnych úvah ma vytrhne Nemec Christian, ktorý sa zbalil podstatne lepšie a svoj bajk bez námahy dvihne jednou rukou. Ale zase nemá so sebou 2 kempingové stoličky z Decathlonu (ktoré sa nám aj tak nechce rozkladať a pri množstve kameňov okolo je to zbytočné), takže to, kto je lepšie pripravený, je diskutabilné. Rozpráva nám, ako ráno začali v 1900 a po tomto sedle ho ešte čakajú za deň 2 ďalšie. Tým sa radí do skupinky výkonnostných cyklobráškov, zatiaľ čo my sme tí ťažní (úžitkoví?).
Ale zato máme 4 spôsoby filtrovania vody.
Leave a Reply