Sediac spokojne v lietadle môžem spomínať na chaos posledných dní, ako aj na výkony dní predtým. Aj keď, všetko to jedlo, čo sme zvládli v Neapole zožrať je svojím spôsobom tiež výkon. “Jaký Neapol?!”, skríkol pozorný čitateľ. Nuž, pôvodných plánov bolo viacero a ten prapôvodný nám veštil prísť z Zürichu do Neapolu a dať si tam pizzu. Ale ako hovorí starodávne príslovie, plány sa plánujú a cesta sa bicykluje.
Takže okrem skráteného začiatku sme mali aj skrátený koniec. Ale keď už sme skončili takto moc juhoeurópsko, bola by škoda nezadosťučiniť aspoň tej neapolskej pizzi a tak po intenzívnom poobedí v Ríme berieme vlak do Neapolu a bookujeme si tu ešte 2 noci, čo by nám odhadom malo stačiť na konzumáciu dodatočných pízz, cestovín a tiramís.
Prvý deň stihame obzrieť mesto. Domáci začínajú byť tmavší a naše slovenské inštinkty nám radia, že si treba držať peňaženky. Čašníci sú zväčša otrávení, ale to možno patrí k tradíciám. Mesto ako také je na prvý pohľad dosť hnusné. Všade sa váľa odpad, cesty sú najrozbitejšie čo sme tu zažili, vidíme nejedného pouličného obyvateľa s inštrumentami na vychutnávanie rôznych drog. Je to punk, presne podľa varovaní/odporúčaní. Na najturistickejšej ulici si musím ísť zregenerovať nervy do kaviarne. Pripomína mi to našu vôbec prvú cestu do Vietnamu, kde neustále trúbenie a chaos mali na moje (vtedy ešte mladé a silné) nervy podobný vplyv.
Doprava je tu o dosť väčší chaos ako kdekoľvek inde v Taliansku. Verím, že keby začneme tu a chceme ísť na sever, asi by bol prílišný šok – takto sme ale mentálne naladení na talianske spôsoby a jazdíme pomaly otrlejšie ako talianski motoristi. Jednosmerky sú odporúčania, stredové čiary sú návrhy, červené na semafore nám hovoria “poriadne sa pozri na obe strany, ale moc to nerieš”. Keď sa takto človek naladí, je tu pohyb na bajku ale celkom efektívny a necítili sme sa ani moc nebezpečne (nie že by na nás nikto netrúbil, ale priemerný vodič tu trúbi raz za minútu).
Druhý deň ideme loďou do Sorrenta, lebo Mia si myslí, že to bude topka. Rovnako si to mysleli aj milióny škaredých, poväčšine amerických turistov, ktorí sa sem dotrepali a následne sa bezprizorne potulujú mestom, ktoré všetkým tým davom nemá moc čo ponúknuť. Jediné, čoho tu je dostatok, sú suvenírshopy všetkých možných variant, predávajúce citróny šťastia, keramické citróny, veľké citróny, ktoré nesmiete chytať, mydlo v tvare citrónov, citróny na potenciu a citróny s vodkou, inak známe ako limončelo alebo limončíno (sú to 2 rôzne veci, ale pre slovenského čitateľa je rozdiel podobne dôležitý ako rozdiel medzi krabicovými vínami Don Simon a Sladká pani). Dáme si kávu, morské potvory na obed, pozrieme rýchlo jednu galériu miestneho známeho fotografa (nepoznali sme) a ideme ďalšou loďou. Tentokrát na ozajstný ostrov.
Capri je vraj skoro tak populárny ako Amalfi (kam sme, možno žiaľbohu, alebo chvalabohu, že žiaľbohu, už nestihli ísť, i keď to v pláne bolo). A vraj viac ako Sorrento. Ťažko sa mi však rozlišuje, či mi na ulici zavadzia a vadí milión turistov, alebo milión a pol. Ešte sa poriadne ani nevylodíme a už máme kúpenú okružnú jazdu okolo ostrova, ktorá nám dá výnimočnú príležitosť schovávať sa pred dažďom v krytej lodi s 20timi dôchodcami a nerozumieť niečomu, čo vocca trepe do mikrofónu. Dáke grotá a kamene lásky a bla. Reproduktorček ako na vlakovej stanici v Šuranoch.
Dávame si citrónový sorbet natlačený v zamrznutom citróne a tiramisu, dokopy 14 eur. Vraj dobrá cena na tento (blbý, turistický, nadhodnotený) ostrov. Oproti tomuto je “masový” turizmus v JV Ázii úplne tichá meditácia v horskej jaskyni obklopený zvieratkami jak Budha. Každopádne, chvíľu sa motáme hore dole, potom chceme ísť do botanickej záhrady, ale zláka nás Via Krupp, ktorá je zadarmo, a tá nás dovedie z vrchu ostrova až k moru, takže sa nám už do záhrady nechce.
Krupp bol nemecký medzivojnový oceliarsky magnát čo za vojny robil delá, a sem si prišiel užívať prachy a liečiť astmu. Aby po sebe zanechal niečo, čo neni zo železa, postavil tu spomínanú cestu, ktorá sa vlní až k vlnám, súlade s prírodou (ako to bolo veľakrát vyzdvihnuté na infotabuliach lemujúcich chodník). Výhoda cesty je, že sem nemôžu autá a nejde sem ani lanovka, takže 99.9% turistov sem nepáchne a máme kvázi nerušenú prechádzku s výhľadom na more. Možno to je aj tým, že ideme posledným trajektom z ostrova naspäť do Neapolu, a preto ostatní už odišli.
Tretí deň je deň odchodu. Páčilo sa mi zostať v rovnakom ubytovaní 2 noci, ale 16 ubytovaní za 17 dní je aj tak drsnosť. Baliť sa vieme už mega efektívne, keď navyše postupne vyhadzujem veci, ktoré sa kazia. Po raňajkách sa ideme uistiť, že krabice na bajky budú, a ideme potom pozrieť zostávajúce pamiatky mesta, ktoré sme nestihli prvý deň. Je tu tradične zmeska kostolov, hradov a fontán. Kostol Gesù Nuovo je parádny, normálne by som si ho pozeral aj dlhšie, keby nás kostolík, či čo to bolo, nevyhodil, že ide na obed a teda chiesa chiusa. Hm.
Bike shop otvára znova 1530, ujo vyvlečie 2 krabice ako sme sa dohodli, a neskôr mi pomôže aj kľúčom na pedále, lebo môj veľký multitool je fajn, ale na toto nestačil. Uprostred balenia začne lejak, lebo inak by to bolo všetko príliš jednoduché. Ale aspoň sme si stihli nechať bajky umyť postupne asi štyrmi týpkami v autoumyvárke Milos v pochybne vyzerajúcej štvrti, a tak sa nemusíme teraz babrať so zabahnenými rámami.
Plán optimalizácie bol odniesť zabalené krabice na kolobežke k Alibusu, ktorý nás donesie za 2×5 eur na letisko. Bus chodí každú chvíľu, ale dáko chodia všetky napratané po strop, a tak začíname pochybovať. Pochybnosti zosilnia so silnejúcim dažďom a pohľadom na rad ľudí čo stále čakajú na nalodenie pred nami. Nakoniec si zoberieme taxík, lebo si netreba zbytočne komplikovať život.
Na letisku 2x pokazím mašinu na nadrozmernú batožinu, 1x turniket na lístky a 1x oddeľovače na hadíkovanie ľudí. Pri nástupe do lietadla vidíme nakladačov batožiny, jak smutne zalamujú nad krabicami rukami. 2x hm.
Priemerné náklady na deň boli 68e za ubytovanie, 80e za jedlo a 42e na ostatné výdavky. Jedlo by šlo mať za tretinu, ale ísť cez Taliansko a šetriť na jedle hraničí s kacírstvom. Ubytovanie o moc lacnejšie nešlo, ak by sme nešli do kempov alebo nespali ako divožienky v lesoch. Ostatné sú hlavne tie lode predposledného dňa a doprava z domu/domov. Za dni kedy sme hlavne bicyklovali máme priemerne 700m prevýšenia a 63 km.
Celkovo výlet hodnotíme pozitívne, všetkým odporúčame, a tešíme sa na vlastnú posteľ doma.
Leave a Reply