Kvôli odchodu o 11 si pre istotu skracujeme plán a vodopád Peričnik preskakujeme. Mia to síce v nasledujúcich dňoch bude veľmi ľutovať, napríklad keď nám spomalený 🇦🇹 prvobajkpacker bude ukazovať fotky, aké to tam bolo pekné. V tom momente však slabo zvládzeme a ešte nás čaká jeden povinný priesmyk, Vršič.
Do Kranjskej Gory vedie cyklocesta, ale je zapchatá amatérskymi bežcami, ktorí si na túto krásnu nedeľu vybrali utrpenie. Profíci už dávno dobehli, cápu si na Instagramy motivačné statusy o tom, že ich celý život viedol k tomuto momentu a napchávajú sa v dedine koláčmi, tak ako my hneď po príchode tiež. Mia sa zaľúbila do prekmurskej gibanice, čo je vrstvená tortička, ktorú treba pripravovať presne podľa predpisov (poradie vrstvy jabĺk, maku, orechov a tvarohu; majú na to chránené označenie TSG).
Hneď za dedinou je jazero Jasna a hneď za jazerom začína stúpanie. Po včerajšom výkone sme chceli trochu oddych, ale ten sa tu v týchto končinách robí ťažko, takže celý Vršič ďalej potíme a žerieme Haribo. Miin strach, že to množstvo, čo sme si sem (nemúdro, lebo tu sú lacnejšie) doniesli, nezjeme do konca dovolenky sa ukázal ako neopodstatnený, nakoľko otváram posledné XXL balenie medveďov. Priesmyk pekný, ale Dolomity majú nad týmito Julskými Alpami navrch.
Zjazd dole je výborný, naša strana dole nemá navyše v zákrutách mačacie hlavy ako naša strana hore, takže to môžeme túrovať (čo nám traktory zvážajúce drevo do doliny dovolia). Spíme v kempe Klin pri Veľkom prielome Soče (asi správny preklad?), kde nás domáci za úplatu napchajú rybami – snáď to boli tie endemické sočské mramorové pstruhy a nie dáke obyčajné poľské.
Prielom je 750m dlhá štrbina vyerodovaná vo vápenci a je celkom pekný, s modrou čistou vodou a s hĺbkou do 15m. Spomalený Rakúšan z minulého kempu, ktorý nám vlastne ten kemp odporučil, lebo že si ho nostalgicky pamätá z detstva, má na dnes vymyslený plán všetkých bajkpackerov zdržiavať čo najdlhšie. A nás sa mu darí asi do obeda, potom skočí do kaňonu a my rýchlo zdrhneme – zostanú po nás len Haribo medvede na jeho sedačke, ako pozdrav.
Keď sme pri 🐻, očividne typické 🇸🇮 zvolanie vyjadrujúce veľký údiv je „300 kosmatih medvedov!“. U nás sú to hrmené, tunák chlpaté.
Dnes stihneme pozrieť aj vodopád Virje, ktorý je pekný a vodopád Boka, ktorý nemá vodu, a tak ani nejdeme z cesty hore k nemu. So znižujúcimi sa výkonmi zakotvíme v príznačne nazvanom kempe Lazar, kde je jedinou zmienkyhodnou vecou partia 20 🇩🇪, ktorí po sebe náhodne mečia a robia iné zvieratkovské zvuky. Jáj, a recepčný, ktorému keď som ponúkol, že zaplatím v hotovosti, tak hneď vraví, že: „Ja som nevedel, že si náš človek! Ale už som ťa zadal do systému, už to nemôžeme ošmeliť, okradol som ťa o 5 eur 😧 Tu máš aspoň malé pivo zadarmo 🙏“.
Musel som sa uistiť, že je Slovinec, jak bol celý nezvyčajne zlatý ❤️
