Ráno všetko balíme a napcháme si bruchá granolou. Retardovaní 🇩🇪 zo včerajšieho večera na seba stále mečia. Pozrieme si neďaleký vodopád Kozjak (tematicky), ktorý si vodopáduje vo vlastnej (a asi aj vlastnými silami vyhĺbenej) otvorenej jaskyni. Stade ideme po cykloceste Bimobis (aka Bimbas) ďalej do Tolminu, kde sa posilňujeme pizzou a čevabčiči.
Za Tolminom je Zatolmin a z neho začína Tolminská roklina, myslíme si, že to za polhodinu obehneme, ale nakoniec toľko schodov, že sme tam cez hodinu. Sútok riek fajn, omachovaná medvedia skalnatá hlava fajn, jaskyňa úplne navrchu nanič, po 2 metroch je železná mreža a nadejní jaskyniari končia svoju kariéru. Skoro ma tam zožerie had na chodníčku k nej, a nakoniec ani neni otvorená!
Cyklocesta nás privedie lesom na prehnane strmé štrkové cesty a neskôr do dediny Kanal, kde sa združujú všetci politici (čo by mali chodiť po kanáloch, haha). Kúpime si 2 borky (ten borek, nie tá borovička) na večeru a po tme dorazíme na ubytovanie v Deskle, lebo kempy skončili a toto stojí skoro rovnako a má to teplovzdušnú fritézu, takže máme borek teplý. Prvýkrát v živote som ju použil, takže už sa rátam k mileniálom, ktorí v živote niečo dokázali.
Po raňajkách sa vyberieme preskúmať vinársku oblasť Goriška Brda, ktorá vraj má pripomínať Toskánsko. Vyštveráme sa na rozhľadnu v Gonjače, stade do starobylého Šmartno a potom cez Dobrovo a smiešny hraničný priechod vo viniciach až do talianskej Gorice. Mia v jednom kuse rozpráva, že jej to to Toskánsko naozaj mega pripomína, že je z toho učarovaná, a že internety neklamali. Po ceste sme ako tak vymysleli, čo so životom a ako sa hlavne dostaneme na ďalší deň domov, pretože Rakúšania nenávidia bicykle a vo vlakoch majú miesto tak pre 3 dokopy – a tie sa samozrejme vypredali.
V Gorici sme zmeškali festival niečoho, po čom zostali len stánky na levnou krásu írske pivo. Stihneme apéro na námestí a západ slnka na hrade. Mia smúti, že sme málo bicyklovali a že chce ešte – ale nakoľko je skoro tma, nedáva to zmysel. Ideme si aspoň pozrieť priľahlé mesto Nova Gorica, ktorú si 🇸🇮 (Juhoslávia) postavili po vojne – totiž, 🇮🇹 po vojne stratili v prospech Juhoslávie dáke predmestia Gorice, ale chňo chňo, predmestia nemali mesto – a tak si ho museli komouši postaviť. Mesto čo ale postavili je (neprekvapivo) dosť meh, nikomu neodporúčam sem jazdiť. Spíme v dákom moteli v jednom z oddelených predmestí, v strede ničoho, bajky pekne bezpečne pri posteli.
Predtým, ako naskočíme na vlak a začneme svoje siahodlhé putovanie cez celé severné Taliansko, máme rannú zábavnú gravel cestu do Montefalcone. Ešte ani nedopoviem žartík o tom, že by sa nám zišiel dáky defekt, nech je čo opravovať vo vlaku a už mám sfučané predné koleso. Opravíme, dokofeínujeme sa v Gradisca d’Isonzo (mesto bez turistov ❤️), prefičíme okolo vojenského pamätníku a už nás berie vlak. Tieto 🇮🇹 regionálne sú parádne, nekonečne miest na bajky a ešte k tomu s dierou na nabíjanie ebikeov (keby niekto potrebuje), krásne. Za 3,50e na deň, no nekúp to.
Každé 2 hodiny máme prestup, Monfalcone – Benátky – Verona – Miláno – Lugano – Zurich trvá cez 10 hodín, doma sme pred polnocou. Radostné zvítanie s práčkou musí teda počkať na ďalší deň. Výlet v príbehoch máme za sebou, v číslach je to viac menej tak ako vraví mapka na spodku stránky.
A ostalo nám posledných pár Haribo medveďov, skoro celé 2 kilá sme pochrúmali, 300 chlpatých!
