Ako sme si mysleli, tak aj bolo. Výnimočne to meteorológovia nenatipovali úplne mimo a ďalší deň bolo naozaj nechutné počko. Vytiahneme naložené bajky zo suterénu (Mia priamo do priľahlej kaviarne, čo neviem ako sa jej podarilo), nakúpime jeden ruksak karbohydrátov a šup vlakom cez Villach do Ľubľany.
Cesta ubehne rýchlo, väčšinu času strávime rozprávaním o tom, ako je vonku hnusne, konzumáciou koláčov a opravovaním Miinho defektu, ktorý sa jej podarilo dakde úplne na konci včerajšej etapy získať. V Ľubľane je stále hnusne. Stávajú tam novú vlakovú stanicu, takže je všetko rozbité a výťahy neskolaudované. Múdre opice ale spozorujú domáceho Janeza Novaka, ako si to šúruje cez stavenisko a netreba im dvakrát pozorovať – o 15 minút sú na ubytku.
V Ľubľane riešime len strategické veci, pranie a jedlo. Už sme ju navštívili dávnejšie, kúpil som si tu svoj prvý Osprey ruksak, boli sme na free walking tour po meste a tak. Všetko sme z toho samozrejme zabudli. V daždivom zachmúrenom počasí nie je mesto moc pôsobivé, navyše mimo úplného centra je aj dosť škaredé. Večer tiahnu davy ľudí na koncert lokálnej skupiny Batista Cadillac – meno znie parádne a hudba veľmi priemerne (počul som asi 3 songy počas varenia cestovín s pestom, možno ma skalné fanynky opravia, že to je terno a že nič neviem o živote a hudbe).
Ráno vyrážame preč zo zachmúreného mesta – výjazd z Ľubľany je rovnako zlý ako výjazdy z iných veľkých miest. Po ceste nájdeme obchod Giant, ktorý mám príde vhod, nakoľko rezervná duša, ktorú so sebou vláčim už cez tisíc kilometrov, je deravá Kúsok za mestom stretneme týpka, čo práve štartuje z domu na svojom gravel bajku. Chvíľu spolu ideme, až sa stojac v T križovatke zakecáme a človek sa pochváli, že je silný a verný prispievateľ na quäldich (viď. minulý príspevok, Miina obľúbená stránka), kde popísal niektoré alpské priesmyky pre budúcich samotrýzniteľov ešte v dobe, kedy nemal každý bike computer a jednoducho stiahnuteľné gpx mapy. Pýtam sa, že či to bolo niečo také ako “Po 20. km zaboč za žltým domom doprava” a váhavo súhlasí. Každopádne nám odporučí cestu k Bledu a na ďalšie dni.
Kemping pri jazere Bled je masívny a plný Čechov. Kúsok od nášho stanu majú zaparkovaný celý autobus, kde spia všetci geriatrickí účastníci zájazdu, ktorí ignorujú módne normy s rovnakou ľahkosťou ako tie spoločenské. Posledná spomienka večera je, ako sa dakto snaží dedovi vysvetliť, že pri tom umývadle, kde si rozložil za Lidl tašku vecí, to nemá robiť, ale vedľa je priestor na to určený. Dedo krúti hlavou, že nerozumie – nápomocne mu to teda preložím. Potom krúti hlavou, že jemu je to jedno a on sa bude holiť tam, kde blokuje umývadlo všetkým. Prvá spomienka z rána je, ako vocca opatrovateľ dôrazne dakomu vraví, že “Ne! Paní má přednost!”.
Asi už je načase zaviesť podobný tréning, ako dostávajú čínski turisti predtým, ako ich vypustia do sveta.
Z kempu ráno berieme cyklotrasu k Bohinjskému jazeru – najväčšie stále 🇸🇮 jazero a trošku menej navštevované ako Bled. Cestou míňame davy dôchodcov na ebikoch – chodníček je veľmi pekne spravený, aj keď možno trochu nudný celých 30 km. Pôvodný plán bol ísť späť k Bledu a stade do kempu v Mojstrana, ale od nudy by sme popadali z bajkov, tak radšej ideme cez kopec, kde sa v polovici môžeme zastaviť na Vodníkovom výhľade. Mia zanedbá konštantný prísun Hariba, lebo že jej už medvede nejdú dole gágorom, a potom ťažko zvládze posledných 10 km (s občasným gradientom 18).
Aby sme to dokrútili do kempu, dávame si v dedine núdzovú pizzu a stan staviame potme. Nevýhodou je, že ho teda omylom postavíme medzi 2 české stany. Výhodou je, že potme vyliezli mloky a jeden chilluje pri nás. Nevýhodou je, že to znamená, že je všade zase megamokro. Výhodou, že aj tak ráno odchádzame po 11, a teda všetko stihne uschnúť.
Leave a Reply