Západná skupina Azor sú posledné dva ostrovy, na ktorých si to premotivovaný moreplavec môže rozmyslieť a stočiť kormidlo naspäť do Európy. Ono, oba ležia už na severoamerickej tektonickej platni, takže extrémne technicky vzaté už ten námorník emigroval do Ameriky. Ale kto z vás je tu pedantý geológ, nech prvý hodí kameňom!
Deň 13: Flores
Auto na Terceire vraciame bez jediného škrabanca. Zverstvá spáchané na prevodovke nie je našťastie navonok vidieť a kapota zostala nepoškodená dobitá len natoľko jak som ju aj dostal. Na letisku sme načas ako najvzornejší (a najnaivnejší) cestujúci, ale SATA na takéto veci nehľadí a 2h meškanie na program zaradí. Z rozhovorov s ostatnými turistami to je “barely an inconvenience”, keďže letíme. Rozprávali nám ľudia, čo nemohli odletieť 4 dni po sebe. Niekomu sa stalo, že rozdelili trojicu, pretože vraj málo fúka (!) a teda 1 z nich nemôže letieť, lebo by boli moc ťažkí. Vlastne máme šťastie.
Flores konečne nie je číslo ani svätec. Ostrov dostal takéto meno, lebo keď sem v roku 1452 doplával Diogo de Teive, tak kvety kvitli nažlto. Dnes je hlavne zelený, čierny a sivý (od hmly). Z letiska v Santa Cruz nás taxík vezie naprieč ostrovom do Fajã Grande – najzápadnejšej dediny Európy. Taxikár rozpráva nonstop; dozvedáme sa, že
- jednodenný zájazd po ostrove, ktorý máme objednaný, robí jeho sestra. Ale že sa nám to asi nebude páčiť, ak sme sem prišli na turistiku
- bývali za mladi v Amerike. Nenadchlo ich to a vrátili sa
- ak je dobré počasie, treba ísť okamžite na tie top miesta a neotáľať, lebo o pár hodín môže byť všetko inak
- keď je malý ostrov Corvo v hmle, bude hmla aj v strede Flores a netreba chodiť k jazerám (lebo Flores má šírku 10km a diametrálne odlišné počasie každých pár kilometrov).
- 50 eur za výlet loďou je fér cena a nechápe, ako to tá druhá firma môže robiť za 35
- chodí sem zásobovacia loď len raz za 2 týždne a aj to len ak je dobré počasie, takže sa nemáme čudovať stavu ovocia a jogurtov v potravinách (A že v deň príchodu lode je v meste Armageddon a do obchodov neradno chodiť)
- keď chce turista hlavne hikovať, požičiavať auto sa neoplatí, lebo väčšina dobrých túr končí inde ako začína. Keď už však silou mocou chce byť niekto motorizovaný, v hlavnej sezóne si požičovne trúfnu pýtať 300e na deň (namiesto 20-25e za transfer taxíkom)
- sme si zase raz vybrali zlý čas na návštevu, jún je prezývaný mesiacom hmly (…), treba sem druhý júlový týždeň (kvôli najlepším kvetom), alebo v septembri (príjemné počasie a menej ľudí). Nabudúce.
Po check-ine v našom ružovom hosteli si ideme prejsť dedinu, pozrieť prírodné bazéniky a skočiť do jazera pod vodopádom Poço do Bacalhau. Padá z 90 metrov a znamená treska (prečo? Ktovie.). Ostatní sa nekúpu, my sme sa hecli, a nebolo to také strašné. Náhodná Talianka nás bez vyžiadania odfotila a poslala nám následne fotky 🤷 V hosteli inak spia a pracujú v kuchyni Maďari, ktorých sme mali na Horte v kempe 😁
Deň 14: Mia žiari – ideme na poriadnu túru. PR2 vedie z Lajedo do Fajã Grande, takže sa vlastne necháme odviezť preč a vrátime sa do domčeka. Začiatok túry máme v hmle, čo nám zlepší medzičas, nakoľko môžeme preskočiť kopec vyhliadok. Prejdeme vyľudnenou a polorozpadnutou dedinou Caldeira do Mosteiro, z ktorej sa odsťahovali úplne všetci, lebo ich už nebavilo žiť v diere (metafora) v kráteri bez elektriny a vody (fakty) #inspiracia_pre_gelnicu. O kúsok ďalej je Fajazinha (zdrobnenina od Fajã, lebo je ešte menšia a má obyvateľov ako lepšie obsadená kabína lanovky), kde stojí food truck a my dopĺňame jedlo a kávu v krvi.
Hlavný hajlajt túry sú Cascata da Ribeira do Ferreiro, alias Poço da Alagoinha – celá stena, z ktorej naraz steká asi dvadsiatka potôčikov do machom obrasteného jazierka. Vyzerá to, akoby niekto v Jurskom parku zabudol vypnúť vodu a je pri ňom najväčšia koncentrácia ochkajúcich turistov. Nemôže sa v ňom kúpať a keby aj, lokálne vtáky sú dosť teritóriálne a útočia aj na ostatných operencov. Neviem, čo by spravili nám.
Šťastíčko v koncovke chcípne a posledných desať minút do dediny nám prší. Mierime ale do sprchy a do suchých vecí, tak nás to ani moc nerozhádže.
Dáme drink v bare pri hosteli a tlačíme cestoviny.
Deň 15: Berieme poldennú tour okolo ostrova (na popud taxikára sme trip jeho sestry naozaj skrátili) – juh, západ, sever – cez Lajes, Santa Cruz a Ponta Delgadu. Asi ste si všimli, že všetko sa na celých Azoroch volá rovnako; Azorčania si s názvami dedín hlavu nelámu o nič vehementnejšie ako s názvami ostrovov. Ako keby im ich Konštantín doniesol tabuľku s 20 názvami a tie dáko smolia dokopy už pol tisícročia. Zároveň Google vraví, že po svete je aspoň 292 miest, čo sa volajú Santa Cruz. Ach.
Teta, ktorá nás vozí, ide konštantných 40 a rozpráva menej ako jej brat. Je zato hejterka a okomentuje, že
- v našom food trucku by nikdy nejedla, že si tam isto neumývajú ruky (aj keď všetci jej hostia vravia, že jedlo super)
- 50 eur za výlet loďou je priveľa a ona by to isto nezaplatila a ak sme im nič neplatili, máme sa na nich vykašľať a ísť s konkurenciou za 35
- bývajú na ostrove CUDZINCI, hlavne NEMCI, ktorí sa nezapájajú do spoločenských aktivít, ako je státie a klebetenie
- niektorí turisti, hlavne NEMCI, chodia na túru v každom počasí, aj keď nič nevidia, lebo hmla. Ešte nepochopiteľnejšie ako turistika v dobrom počasí!
- viezla raz dákych hipíkov z jednej pláže, ktorí sa neumývali mydlom a strašne smrdeli, tak ich potom silno huckala na kúpanie vo vodopáde. Možno to boli dokonca NEMCI! Nie je si istá, ale nečudovala by sa, keby boli.
- tie machové steny popri ceste sú strašné, lebo je v nich veľa vody (znechutene chytá mach). Celkovo nie je z tej prírody moc nadšená a radšej by bola, keby boli všade len pláže a bary.
Po slnečnom pikniku (teta neje, ale chápe, že jej klienti chcú obed) príde na rad stred ostrova, kde sídli (vraj) sedem kráterových jazier. Sú (vraj) to najkrajšie, čo Flores ponúka. Vraj. My vidíme možno tak 5. Ja len 3, lebo sa mi nechce znova von z auta do dažďa. Plánovanú poobednú túru PR3 od jazier do domčeka rušíme – chodiť v daždi po šmykľavom chodníku okolo Schrönigerových jazier je síce výlet, kde by sa urodilo dosť utrpenia, ale nakoniec Miu spoločnými silami presvedčíme (a tete hejterstvo odpúšťam, túru zhejtovala solídne), vrátime sa do hostelu a ideme jesť do food trucku k Maďarom so špinavými rukami.
Deň 16: Corvo
Taxikár ráno moju poznámku, že či nie je ségra tak trochu hejter a čo jej preboha spravili NEMCI ignoruje. V Santa Cruz berieme loď na Corvo, v preklade havran (prečo? Ktovie.). Cesta na speedboate pomedzi pobrežné bazalty je parádna, jazdenie pod vodopádom si skipper mohol odpustiť, ale nemáme mu to za zlé. Zážitok musí byť intenzívny!
Corvo má 17 km², 430 obyvateľov a jedinú dedinu. V nej je škola a v tej zase 14 škôlkarov, 49 detí a 22 učiteľov. Vedľa je starobinec s osadenstvom v počte 13 dôchodcov. Je tu jeden poštár a 5 policajtov. Obyvatelia sa zhodli, že nebudú mať žiadne čísla na domoch, poštár je schopný. O policajtoch netvrdia nič. Všetko je tu pekne pri sebe, vedľa prístavu hneď krčma a maličké letisko, odkiaľ lieta jeden z najkratších komerčných letov na svete – šesťminútový prelet na Flores (ale aj pár iných liniek na vzdialenejšie ostrovy). To všetko nám radostne rozpráva šofér auta, ktoré nás vyvezie na začiatok túry hore na okraj krátera Caldeirão. V ňom je malé jazero a v ňom pár ešte menších ostrovčekov, ktoré (ľuďom píšucim marketingové letáky pre ostrov) pripomínajú celé súostrovie. Mne pripomínali jazero v kráteri a ostrovčeky.
Cestou nazad nám šofér ďalej rozpráva o tom, ako mení každé 3 týždne brzdné platničky a ako šiel túto cestu maximálne 16x za deň, keď sem v lete začnú lode zvážať omnoho viac turistov. A ešte nám gratuluje k našej odvahe naplánovať si za jeden deň presun loďou a let. Šanca, že jedno z toho zrušia je veľká a potom by nás možno musel vracať svojou loďou naspäť na Flores. My sme ale veční (zle informovaní) optimisti a podvečer nás mini lietadielko berie znova na Faial (tretíkrát).
Leave a Reply