Nikdy v tom istom meste. A ak aj v tom istom meste, aspoň nie v tej istej posteli. Tretíkrát v Horte, tentokrát na 3 noci.
Prvú noc toho moc nestíhame. Jedlo v pizzérii (skade sa dobre sockuje takeaway a má najhoršiu obsluhu). Ďalší deň ideme potápať – neboli sme rok a pol a máme pocit, že sme dosť z cviku.
Odporúčali nám Norberto divers. Mia a nimi bola v kontakte už mesiac dozadu, ráno sa dovalíme ako na hotové – a teta na recepcii sa tvári, že prvýkrát počuje, že chceme 2 ponory. Začína to dobre.
Na lodi a nami je ďalších 12 ľudí a panuje tam čulý chaos. Starý pán Norberto vládne železnou rukou, a tak dostávame obaja s Miou 8 kíl železných závaží a 7mm neoprén. Prvý kontakt s vodou je aj tak šok, keďže som zvyknutý na 30 stupňovú tropickú vodičku a potápanie iba v plavkách a nie na týchto atlantických 18 a tučný neoprén. S nadšením však zisťujem, že má kapucňu a zakuklenému je mi lepšie. Aj tak mám ale trochu stresík a problém ponoriť sa. Ľudia v strese majú totiž tendenciu si naplniť pľúca vzduchom a pripraviť sa tak na zvládanie stresujúcich situácií, a to je kontraproduktívne pre ponorenie sa, kedy treba čo najmenej telesného objemu a teda vzduchu v pľúcach. Beriem ďalšie 2 kg závaží a teraz to ide. Trvá mi tak 20 minút dostať sa do pohody (a stačilo by mi extra 1 kilo, takže som príliš ťažký a musím vkuse dofukovať vestu), našťastie sme tu najskúsenejší, a preto nemusíme ponor končiť kvôli nedostatku vzduchu a stihneme prejsť celú plánovanú trasu.
Naspäť na pevnine dohodneme ďalší ponor, tentokrát sme na lodi dokopy 5ti a ide s nami jeden z mladších inštruktorov. Tento výjazd je omnoho pohodlnejší a aj keď teda nie je vidieť o nič viac rýb, užijem si ponor viac. A mám lepší pocit, že sme našu výbavu neťahali len kvôli jednému ponoru (ale dvom🦧). Celkovo ale asi nie je ešte ideálna sezóna na potápanie, žraloci ani raje sem ešte neprišli a vode by 5 stupňov navyše tiež prospelo. Zbytok dňa sme dosť zničení a až do večere spíme. A po nej tiež.
Nie až také úžasné potápanie nás na ďalšie ponory nepresvedčilo, a nám sa teda uvoľnil ruky na deň 18.
Vďaka posledným týždňom a fascinujúco rýchlo sa meniacemu počasiu je už aj Mia motoristický skonvertovanec (a nevymýšľa zase bicykle v hmle a iné pochybné plány), a tak s vidinou voľného dňa pred nami ideme do požičovne, že teda poprosíme tátoš. Nafasujeme Smart a prejdeme si tú časť ostrova, kam sme sa nešli s Barbi naposledy. Na severe stretneme historické budovy na pálenie škridiel, výhľady a snack bar Xavier. Vďaka môjmu (jedinému a geniálnemu) zásahu do plánovania tejto dovolenky ideme skúsiť znova maják Farol da Ponta dos Capelinhos – to je ten, čo nás tam prepadla hmla a pičasie na našej bicyglovačke!
Tentokrát máme šťastie a vietor, ktorý tu duje, odvial všetky oblaky a my môžeme vyliezť na mladú chrumkavú sopečnú pôdu nad majákom a kochať sa.
Cestou z majáku si dáme gravel do Varadouro; asfalt je lepší. Na Castelo Branco (veľký šuter kúsok od letiska spojený s pevninou úzkym mostom) nemôžeme, lebo tam chillujú vtáky. Z Monte da Guia vidíme Hortu a aj dvojkráter, pri ktorého ústí bol jeden z ponorov. Večer ideme na food festival, ktorý tu náhodou majú v meste. Pri stánku s tacos kecáme s Američanmi, ktorí sem doplávali z Texasu cez Bermudy a presviedčame ich, že bicykel je lepší dopravný prostriedok.
Osadenstvo festivalu je celkovo zaujímavé. Časť domáci, ktorí sú radi, že sa tu konečne niečo deje. Časť turisti ako my, ktorí sem doleteli za horteziami a hmlou. A tretia – nezanedbateľne veľká – časť sú ľudia, ktorí sa sem doplavili. Tradične bola Horta miesto, kde si námorníci, idúci doľava alebo doprava medzi svetadielmi, prišli doplniť zásoby rumu, nakresliť obrázok pre šťastie a opraviť lode, na ktorých sa im furt dačo kazí. Takto to bolo v 15. storočí a takto to je dnes. Ďaleko sme sa neposunuli (len obrázkov v prístave je čím ďalej viac a už ich pomaly nemajú ľudia kam kresliť).
Ďalšie ráno sa vysmartíme na Caldeira do Cabeço Gordo, že vraj vyhliadka. Posledných 100 výškových metrov je jasné, že to s tými výhľadmi nebude také ružové – ale po dostatočnom trpezlivom čakaní sa nám pošťastí do najvyššieho krátera ostrova aspoň nahliadnuť. Už bez auta ideme do prístavu a stade na Pico sa odplavíme.
Sem som už ja osobne nechcel, ale Mia má pocit, že sme tomuto najmladšiemu ostrovu nevenovali dosť pozornosti #syndrom_najstarsej_sestry. Aby sme minimalizovali čas bez auta, hneď v prístave berieme iné auto (ujco konštatuje, že odkedy ma videl naposledy, som sa dáko opálil) a šup ho do UNESCO vinice v Criacao Velha. Kúsok odtiaľ sú aj prírodné bazéniky (dokopy asi 8 rôznych miest, vyberáme jedno), kam sa aj ja odvážim, aj keď studená a mokrá voda. Spíme v dome navrhnutom Záhorákmi pre Záhorákov, takže musím v polovici izby a kúpeľni chodiť ako troglodyt.
Deň nato začneme v Lajes, kde majú nudný zavretý mlyn a zábavné veľrybárske múzeum. Premietnu nám okrem iného filmík o tom, ako miestni veľrybiari boli vlastne normálni holiči a farmári a hrali futbal, ale keď ich bráško na kopci s ďalekohľadom zbadal, ako na mori prská vodu veľryba, tak všetko nechali tak a naskákali do lode, aby ich mohla motorová loď odtiahnuť na miesto činu, kde do chuderky veľrybky hádzali najprv harpúny a potom kopije, až bola ryba dead. Vtedy do nej zapichli vlajočku, aby im ju motorový čln odtiahol na breh a vrátili sa k rozohratým zápasom a napoly ostrihaným zákazníkom. Neskôr veľkú rybu nakrájali a tuk vypiekli a olej predali. Vraj z toho nebolo veľa peňazí a robili to skôr z lásky k mŕtvym veľrybám k tradícii.
Na druhej strane ostrova si pozrieme vulkanické útvary Arcos Vulcanicos, čo sú také ňuňu oblúčiky z lávy v peknej lávovej oblasti s lávovými domčekmi a lávovými útvarmi, ktoré vypadajú ako la(j)ná. Spomínal som, že je Pico najmladší ostrov súostrovia a preto je aj láva najkrajšia, najčernejšia a najmenej zerodovaná? Obed si dávame v brazílskom C bistre, ktoré sme navštívili naposledy a ktorého obsluhe som sľúbil, že ak sa na ostrov vrátime, tak k nim ešte určite pridem. A po dobrom obede sa patrí čo? Áno, je to tak – trepať sa po katastroficky rozbitej ceste stredom ostrova, na ktorú si podľa internetov treba vyhradiť celé popoludnie, lebo treba ísť maximálne dvadsiatkou a aj tak budete trpieť. Sú tam pozdĺž dáke jazerá, ale moc si z toho nepamätám, lebo som sa celú cestu bál, v ktorej diere mi odpadne koleso a ako to budem požičovni vysvetľovať.
Po večeri naspať v Lajes nás namiesto dezertu láka časník do pyramídovej schémy. Útek nám zaberie pol hodinu. Povie nám 4x “Určite zostaňme v kontakte!”. Na ubytku hádžem vizitku do koša a seba do postele, cítiac sa ako ten posledný ulovený vorvaň zo septembra 1987.
Leave a Reply