Ranné sušenie celého stanu už beriem za samozrejmosť. Dnes máme po veľkom výkone oddych (na tunajšie cyklopomery), hlavný program je presun do kempu v Cortina cez priesmyky Valparola a Falzarego, asi 900m stúpania. Kempy sú tu 4 (!), všetky majú tisíce recenzií a vyberáme si prekvapivo dlho. Po ceste sa ešte zastavíme pri lanovke na Cinque Torri, čiže 5 smiešnych kamenných útvarov posiatych horolezcami s náučným chodníkom okolo – to je všade problém našich rýchlych túr, že človek sa ide poprechádzať po prírode a oni mu tam nastražia príbehy o tom, ako si vojaci za 30 lír museli kupovať jedlo a víno a autor listu – hedonista – radšej tretinu toho dal na cigary, lebo že bude síce hladný, ale prefajčený, a to sa počíta. Alebo ako im odstrelili ich pozíciu delostrelectva krížom cez dolinu z iného pekného kopca na vzdialenosť 6 km. Prvá svetová vojna tu toho veľa formovala (a nemyslím tým len krátery po všemožnej munícii) – železnice a dosť inej infraštruktúry je ešte z toho času. Posledná lanovka dole ide o 17, to s prehľadom stíhame a v kempe už aj so zásobami karbohydrátov sme kúsok po 18.
Po ceste stretávame starého 🇨🇭 na limitovanej edícii (žlto-tyrkysová) Bianchi bajku, ktorý sa nám prihovoril limitovanou taliančinou, takže nám bolo hneď zrejmé, že to nebude lokálec. Rozprával nám príbeh o vzniku tejto „celeste“ farby. Pre sentimentálne duše je to podľa farby očí kráľovnej Margherity Savojskej (po ktorej je pomenovaná aj tá prvá pizza v menu), ktorej prišiel postaviť bajk na mieru a zaľúbil sa do nej. Menej sentimentálni ľudia sa uspokoja s verziou, že to je podľa farby milánskeho neba, kde bola prvá predajňa Bianchi. Zahorknutí pragmatici ale vedia, že to je to výsledok povojnového zbytku farieb, ktorý starý Edoardo Bianchi lacno kúpil, zmiešal trochu s bielou a voilà (alebo teda, „ecco“)!
V recenzii jedného kempu sme sa dočítali, že sa im mesto ako také vôbec nepáčilo – chápem čím to mohlo byť. Cortina (d’Ampezzo) je kríženec Grindelwaldu, Svätého Moritza a Verbieru. Ak už tvoja horská dedinka má v centre obchod Moncler, Prada alebo Hermes, prestáva byť dedinkou a je to shopping center v horách, ktorý plánuje zúžitkovať plné peňaženky zámožných (zámorských) turistov. Náš level zámožnosti: kemp pre 2 na noc 45e, pranie a sušenie 10e, altánok, kde jeme večeru (pri svetle mobilov) chce za svetlo jednej mizernej žiarovky 50 centov za 7 minút. Meh.
Na úvod ďalšej pasáže by som rád povedal, že každý si môže nájsť zábavu podľa svojho gusta. Ale aj tak nechápem tie stovky až tisíce motorkárov, ktorí sa sem furt trepú, sporadicky slepo predbiehajú v zákrutách a robia veľa a hlasno brm brm. A potom prídu k chate na vrchole kopca a naradostene sa fotia, ako keby to bol dáky veľký úspech, že ich nezradilo pravé zápästie a mali dostatok benzínu v nádrži. Strečing im treba aj na ľavej ruke, lebo tou mávajú na tie protiidúce tisíce motorkárov, že hahaha, aj ty máš motorku bráško? Super!
Oni si isto o nás hovoria, že aha, aký chudák, nemá na motorku, tak si musel kúpiť bicykel. A isto musel zožrať aspoň 300g Haribo medveďov, aby sa na tento priesmyk vydriapal. A keď ide rýchlo, ani nemôže robiť brm brm na ostatných, haa haa.
Autá tu poväčšinou jazdia rozumne. Občas chodia policajti a kývu ukazovákom na ľudí s dodávkami, že nono, tu nemôžeš spať, a už sa blíži čas spania, a ty tu sedíš jak 5 ríšskych mariek vo svojich Adidas šlapkách pri svojom rozkladacom Decathlon stolčeku a tváriš sa nenápadne, ale my si ťa nájdeme a skasírujeme a kasírovať, to my vieme! Buona serata 👮♂️👋
Trochu geografie – ďalší deň sa vydriapeme k Ponte de Rucurto, tam necháme bajky, dáme túru k jazeru Federa, potom naspäť a dokončíme zbytok stúpania do sedla Giau. Mia je dojatá až plače, ale možno to je len pot, čo jej zovšadiaľ prýšti, lebo to stúpanie bolo drsné. Ale musím uznať, že výhľad ňuňu a nečudujem sa, že sem chodí toľko ľudí. Prihovoril sa nám tu práve jeden chlap, ale v skratke len preto, aby nám povedal, že on robí Iron Manov a že si to sem prišiel pozrieť. Triatlonisti a vegáni vždy vydržia maximálne 2 minúty.
Cestou naspäť nájdeme žlté autíčko s koňom, ktorého kone si založili odbory a štrajkujú. Ráno pri ňom stáli ešte 2 podobné, ale očividne sa im štrajkujúce kone ani spoločnými silami nepodarilo presvedčiť a tak tam parkuje dodnes.
Neviem ako celá oblasť vypadá počas hlavnej sezóny. Táto naša prepchatá realita s uletenými cenami za ubytovanie je už akože koniec leta, mimo-sezóna, atď., takže pred mesiacom to bolo asi ešte horšie.
