Ďalšia časť seriálu na pokračovanie “De zas si”, alebo “Športové utrpenie doma aj v zahraničí”.
Vlak vo 🇨🇭 ide tradične dobre a správne. Aby to nebolo také jednoduché, museli sme ho stihnúť 6:43 na letisku, kam sme potrebovali ešte dobajkovať. V 🇦🇹 je vlakojazda stále akceptovateľná a väčšinu cesty aj tak spím. Na 🇮🇹 hraniciach ale zistíme, že namiesto zahadzovania sa s meškaniami náš prípoj rovno zrušili, a tak máme celú hodinu na hľadanie kávy. Tú nakoniec aj nájdeme, ale zároveň si vravíme, že to bajkovanie v 8 stupňoch nebude zábavné. V Zurichu je zatiaľ 30 a niekoľkokrát sa potichu aj nahlas pýtam, prečo sme nezostali tam.
Vlakové radovánky končia v Brixen. Meno je omnoho viac cool ako mestečko samotné. Po pohľade na meteo radary a skontrolovaní telesnej batérie to ale na bajking nefeelujeme a voláme si taxík (ktorý stojí podobne ako lanovka, ktorá nám mala znížiť stúpanie z 1500 na 450, keby sme to predsalen feelovali). Druhá polovica cesty vedie zavretým Passo delle Erbe, ale sme v 🇮🇹, závora sa dá obísť po tráve a taxikár sa s polovicou peňazí nechce zmieriť (za čo sme mu nakoniec aj vďační, lebo by to bolo ešte celkom dosť a namiesto predvečerného zdriemnutia by sme sa potili v daždi a hmle dakde pod kopcom. A Mia si všemožne chce opraviť povesť, že všetko cestovanie je len kvôli utrpeniu).
Ráno si obzrieme Peitlerkofel a pod ním sa pasúce kravy a hurá bajkung. Začínať zjazdom je zábava, radosť kazí množstvo harabúrd, ktoré sme na bajky navešali (robíme to len desiaty raz, ako sme sa mali naučiť baliť sa?). Program dňa je rýchlo sa dostať do kempu Colfosco, ktorý je najlepšie položený pre program ďalších dní a neberie rezervácie. O 15, kedy recepcia otvára, je v rade pred nami už asi 12 skupín. Keďže nemáme camper van, sme v pohode a po púhej hodine čakania začíname stavať stan (na najmokrejšej stanovej lúke ever).
O 7 začínajú čvirikať 🇩🇪 v kempe, takže sa ľuďom bez štuplov v ušiach ťažko spí. Silou slabej vôle ale vydržíme v stane do 9 a 1020 sa pripájame do prúdu cyklistov natiahnutých v lycre potiacich energy gély zo všetkých pórov tela. Dokopy prejdeme celú trasu Sella Ronda, bez áut na cestách je to aj zábava. Dokopy sú to 4 horské priesmyky, dalo sa začať kdekoľvek a v protismere hodinových ručičiek spraviť krúžok, 53km a 1650m stúpania.
Minulé ročníky sem chodilo 10 tisíc cyklistov, tento rok bolo na prvý termín v júni moc teplo, a tak si to veľa z nich preplánovalo a oficiálne čísla vravia, že s nami cyklúrilo 18 tisíc ľudí. Čakal som, že budú viac ukecaní, budú sa prihovárať a počúvať muzičku, ale všetci len nudne šliapali a potom na kopcoch tlačili štrúdle a kávu. Dokonca až na cca 20 kusov šli všetci správnym smerom! Celkovo veľmi netalianska atmosféra, ale pekné bajky. Je tu možno 35% žien, ktoré isto taktiež natiahnuté v lycre dúfajú, že im budú chlapi pozerať na zadky (ahoj Zuzka!), ale sú sklamané.
“Uhni, pozerám sa na tvoj bajk!”
V kempe sa za našej neprítomnosti zdvojnásobil počet stanov, aj keď som si nemyslel, že to ešte je možné. Pribudli aj ďalšie 🇩🇪 wohnmobily, aj keď sa už včera recepční tvárili, že všetko plné do posledného miesta. Výhodou absencie spoločenskej miestnosti alebo inej vyhrievanej plochy je, že všetci zalezú o 19-21 do spacákov a tam si pekne potichučky drkocú zúbkami, lebo vonku sú 3 stupne a všadeprítomná rosa.
Zatiaľ teda DoloMity – radšej DoloOhne🇩🇪, keby som si mohol vybrať.
Leave a Reply