Najťažší na blogových minisériách je úvod. Ale tak si vravím, že možno to netreba moc overthinkovať a lepšie niečo ako nič. A text aj tak nikto nečíta, a obrázkov má Mia v Google albume už okolo 1600, tak sa niečo z toho bude dať vybrať. A miesto na webhostingu dokúpim.
Odlet cez Lisabon na Saõ Miguel sme si nemohli naplánovať lepšie, pretože sa nám presne podarilo trafiť masívnu májovú vlnu neznesiteľne teplého počasia (#globalne_oteplovanie_je_hoax). Teda, zľahka lepšie by bolo, keby kúpime letenky pred posledným vojenským cirkusom, ktorý nám zdvojnásobil ceny – ale nie každý deň je dňom, kedy v Bielom dome sedí mierotvorca 🥭
Prespanie v Lisabone je z núdze cnosť, vidíme len letisko, metro, reštauráciu, podivný byt 100m od nej, metro a zas letisko. O tom, že sme si tradične vybrali ubytko v dobrej štvrti nás ubezpečí policajný zásah čo by hamburgerom od nášho stola dohodil. Možno šli chalani len hore k Josému na čaj, všetkých 10 ouniformovancov z troch dodávok, lebo streľba nakoniec nebola.
Na letisku preberieme auto a vyrážame do víru ostrovného objavovania. Že to znie, že sa táto dovolenka bude podobať na cesty, na ktoré ste všetci vlastne zvyknutí a že to bude málo utrpenia, takže pridaná hodnota zo škodoradosti žiadna? Možno. Možno aj preto som s písaním otáľal, a nebyť strachu z toho, že mi diera v cestovateľskom životopise spôsobí problémy pri prijímačkách do cestovateľskej siene slávy, možno to nechám tak. A/alebo sa v budúcom živote neprevtelím do influenciera, a to netreba riskovať.
Aby to ale nebolo zase len príjemné oddychovanie, naplánovala Mia program, ktorý by spoľahlivo zničil aj skupinku 23 ročných dobrodruhov. Na dvoch prestarnutých (vintage) mileniálnov a jednu životom (v zdravotníctve) ťažko skúšanú doktorku je to až až. Aha, vidíte, máme na ceste spoločnosť! Lebo nie každému stačí sledovať utrpenie z pohodlia domova, a tak nás v prenajatom dome v Ponta Delgada, čo je hlavné mesto ostrova, čaká Barbi.
Prvý deň stihneme ananásovníkové skleníky, čajovú plantáž Gorreana (najstaršia v Európe, nasadené 1883, chvíľu potom, ako im na ostrovoch vykapali pomarančovníky, robia cca 40 ton bio čaju), jeden vodopád, nespočet vyhliadok a najstaršie miestne termálne kúpele (dva mini bazéniky). Intelektuálov poteší osemsmerovka lúštená omáčkou z chobotnice, zoofilov zase myš v tráve a všetkých vystresovaných množstvo zelene a rastlín všade naokolo. Hortenzie pozdĺž ciest sú vraj svetoznáme a turistov teší, že im ich lokálci na skrášlenie sveta vysadili. Domáci vravia, že to bude skôr tým, že sú toxické a miestne kravy, ktorých je tu viac ako ľudí (a vypadajú spokojnejšie a kľudnejšie) sú dosť chytré, aby ich nežrali a neprechádzali cez ne (na cestu, kde by som ich promptne zrazil).
Druhý deň obzeráme starý akvadukt, všemožné výhľady na vulkanické jazerá Sete Citades (dve jazerá jeden kráter, skoro ako to známe video! Podľa legendy vznikli zo sĺz pastiera a princeznej, ktorí nemohli byť spolu, a tak mladá vyrevala modré jazero a týpek to zelené. Polla mňa sú obe rovnaké) a neskôr aj opustený hotel na kopci nad nimi. Vraj bol svojho času najväčší na Azoroch, ale potom asi všetci zistili, aké tu naozaj panuje počasie a prestali chodiť. Zoznámime sa s jedlom Bifana, čo je prasačí plátok v žemli a čakali sme naň z maringotky s menom “Kráľ Bifaní” asi polhodinu. Všetci v reviews písali, že je to žemla veľkosti detskej hlavy – porovnanie sme ku koncu jedla pochopili hneď ako povedľa prešiel zástup deciek s vychovávateľkami.
Prírodné bazéniky Mosteiros nás neohúrili, lebo studená voda. Kúpanie v oceáne skúšame znova v Ponta da Ferraria, kde sa do oceánu primiešava voda z podmorského geotermálneho prameňa. Reálne to znamená, že človek visí na lane / je zakliesnený medzi kameňmi (lebo inak ho to obije o extra ostré vulkanické skaly), kde ho omýva studená oceánska voda (a vlna za vlnou sa valí) a občas oňho závadí teplejší prúdik – pocit ako čúranie v bazéne na mestskej plavárni (v lepšom prípade čúrate sami, v horšom čúrajú ostatní). Je to ako wellness navrhnutý niekým, kto ťa nemá príliš rád #wellness_pre_nepriatelov
Tretí deň by sme si radi pozreli jazero Lagoa do Fogo, ale miestna hmla má iné plány (fogo je vraj “ohnivé”; podľa mňa po tomto jazere pomenovali “fog”). Aj tak si to k nemu od cesty zošlapeme a tých pár metrov od brehu dohliadneme. K autu sa ide ľahko, nadnáša nás vietor veľkých veterných kvalít. Čúrame horizontálne. Chuť si môžeme následne spraviť v stredne prírodných kúpeloch, kde sa dá v strede džunglovitého lesa obklopený Čechmi Poliakmi zeleňou v 35 stupňovej vode čvachtať. Na parkovisku je priateľský pár gay kohútov, ktorí majú aj vlastný pin na Google mapách. Ďalšia parkovisková hydina nás čaká pri vodopáde Cabrito, ktorí dákí turisti (ktorí nepoznajú ľudí, čo si pri canyoningu naštiepili stavce a podobne) počas našej návštevy zlaňovali. My sme len kukli padajúcu vodu a prešli sa po mostíku ponad spomínaných roztrasených mokrých Anglánov. Večer v Ribeira Grande sa napcháme chobotnicami a rátame, koľko prameňov, hortenzií a mračien sme za tri dni videli.
Leave a Reply