Z našej súkromnej Alhambry na pešej ulici 100m od hlavného námestia vyrážame ráno plní energie – a zastavujeme po 4 km na autobusovej stanici.
Dizajnéri 🇪🇸 miest dávajú stanice naschvál trochu obďaleč, nech sa dôchodci a marginalizované sociálne skupiny trochu pred sedením v hromadnej doprave mobilizujú a okysličia.
Tu by nám ALSA bus predal taštičky na bajky, ale ako podotkol ujo na informáciách, Číňan krížom cez ulicu ich má tiež a za štvrtinu ceny. Bajky musia do busu ísť zabalené, asi aby sa tvárili ako kufor a nie ako dvojkolesový autobus.
Vystupujeme v Jaén. Tu za mestom začína Via Verde del Acéite, čo je ďalšia bývalá železnica prerobená (sčasti za EU peňáz) na rekreačnú cestu pre všetkých. Tu na značkách kto komu dáva prednosť nefigurujú kone, ale vozičkári. Odvážni a otrlí, lebo kvalita cesty je veľmi variabilná. Alebo s odpruženými vozíkmi. Pogo Stick namiesto paličiek 🤷♀️
V meste stihneme len hlavný kostol a následne výhľad naň a už sa valíme po štrku. Celá cesta má okolo 130km, takže máme v pláne ju prejsť za 2 dni.
Všade okolo sú olivy. Občas prejdeme železničným mostom od olív k olivám. Občas tunelom. Okolo nás je ale more olív. Keby robím wordcloud z mojich myšlienok, mal by tvar olivy a v strede by stálo slovo Oliva.
V celej Andalúzii je okolo 70m olivových stromov, z čoho asi 40m je v provincii Jaén, samozvanom “hlavnom meste olivového oleja”. My sme videli za našu doterajšiu cestu odhadom tak desatinu všetkých stromov. Aspoň pocitovo. Sú všade. Dovliekli ich sem už Feničania 1050 pred Kristom, ale naplno to roztočili až Rimania.
Ale naspäť do súčasnosti. Španielsko robí viac ako polovicu olivového oleja na svete, cez 1.5mt ročne. Keďže tu už nemajú železnicu, nemôžu úrodu zvážať vlakmi ako predtým. Ďalej, nie je oliva ako oliva, majú tu odrody Manzanilla, Hojiblanca, Gordal, Carrasqueña, Cacereña, Verdial, Lechín a tú najrozšírenejšiu, Picual (haha). Jeden strom vyrobí za rok dákych 40-70 kíl olív, takže v čase zberu tu bude veselo (pre vodičov nákladiakov, nie pre cyklistov). A následne vám z každých 4-10 kíl olív spravia liter oleja, v ktorom môžu smažiť churros a krevety.
Spíme v Alcaudete. To je dedina kúsok od Zelenej Cesty a predpokladám, že ju považujú za súčasť infraštruktúry cesty samotnej, lebo inak toho na nej moc nie je (a všade pritom píšu, že hej). Vodu si tu človek nenaberie, pivo mu tu nenačapujú, mizéria.
Deň nato pokračujeme v ceste. Pod kolesami nám behajú desiatky zajacov. Evolúcia im nadelila biele zadky, aby sme ich ľahko videli a neprešli rowermi. Počasie sa kúsok pokazilo a v Zuheros sa schováme pred dažďom. Táto dedine mala byť jedna z top zastávok, ale nakoniec si pozrieme hrad len zvonku, lebo hrad má siestu. Mal ju mať o polhodinu neskôr, ale mal náročný deň. Mauri tiež svojho času útočili len 10:00 – 14:00 a potom znova 16:00 – 18:00.
Pokračujeme okolo fabrík na olivy a olej, t.j. oblakom veľkého smradu, až do mestečka Lucena. Tu sme si vzali to najlacnejšie ubytko, trojizbový byt pri autobusovej stanici, nech to máme kúsok. Večer sa tam ešte stihneme zastaviť, aby sme si overili tie odchody 10:20 a 11:45. Teta na okienku nám potvrdí, že bus do Córdoby ide, ale o 6, 7, 8:15, 9, 12, 16, 16:45 a 19:15.
Dôveruj (Google mapám), ale preveruj!
PS: Kvôli počasiu je odteraz bajkovaniu koniec, budeme tátoše používať len ako malý, ale zato neskladný kufor pre ďalšie dni mestského pamiatkárčenia.
Leave a Reply