Jurtový kemp Elza nám odporúčali nezávisle na sebe dvaja ľudia, tak sa doň nasťahujeme. Majú pre nás dokonca aj predraženú súkromnú jurtu bez kúrenia (ale s 3 ks prikrývok), aj chutnú večeru, aj miesto v kúpeľoch (o 10 večer). Keďže je to posledný kemp v Altyn Arashan, výhľad z neho je ok – človek nevidí tie ostatné kempy. Pohľad na zhluk júrt, koní, áut a ľudí(najhorší z menovaných) po dokončení včerajšieho výstupu ešte umožnil pocit zbytočnosti tohto výletu. Mia dotlačí bajk asi 25 min po mne a tvári sa, že si do svedomia vstúpila a že najbližšiu dovolenku plánujem ja, nech sa toto neopakuje. Pustím sa do toho hneď ako rozpredám haraburdy, čo sme pokúpili na túto.
S prvými tónmi budíku začnú na strechu jurty padať kvapky dažďa. Raňajky tu servírovali kráľovské. Pri stole sme dvaja, ale to nám nebráni zožrať všetko čo priniesli pre 4roch. Volské oči, cestoviny (🤷♀️), šalát, lievance s džemom zalejeme čajom a ideme na ten zjazd dolinou naspäť. Teda, hneď ako vytlačíme lepkavým bordelom bajky k začiatku zjazdu.
To, že má dnes pršať, sme vedeli. Aj preto som vravel, že ten výlet je nanič nápad.
“Keď nemáš vymyslený iný alternatívny program, musíme ísť na výlet, čo som vymyslela ja”
(“Keď si zabudla kúpiť pivo, budeme piť riedidlo, ktoré doma máme. Hurr durr!”)
Dole to ide o poznanie lepšie ako hore. Pribudlo mlák, a turisti, čo spali v susedných jurtách a teraz v tom daždi musia ako neandertálci bez bicyklov šlapať, mi zlepšujú náladu. 9:20 vyrážame, 11:35 som dole ja, o 12 Mia, všetci zdraví a plní zážitkov (alebo aspoň adrenalínu). Najbližšie kroky vedú do autoumyvárky, ktoré sú v dedine aspoň 2, lebo inak pochybujem, že nás šofér pustí do auta.
Nájdeme umyvárku, vhodíme peňáze, vypadne prúd, naskočí prúd, vhodíme peňáze, vypadne prúd, a tak ďalej. Super spôsob, ako zarobiť. Nakoniec ale úspešne odrhneme bajky, napcháme ich do auta a smer hranice s Kazachstanom. Šofér nerozpráva anglicky, ale dáko to s Google translate a slovenčinou zvládneme.
Po ceste sa zastavujeme na noc v Charyn kaňone – druhý najväčší hneď po tom amerikánskom. Hneď ľutujem, že sme vôbec šli do toho Skazka minikaňončeku, keďže toto je väčšie a lepšie a vôbec. Berieme si na noc jeden z ich glampingových stanov (nech nemusíme vybaľovať naše súkromné glampackingové decastoličky) a túlame sa po kaňone. Bez súkromného voccu sú prístupné 2 trasy, tak jednu prejdeme večer a jednu ráno. Všade po kaňone majú diery púštne veveričky, tu pri stane kŕmime pólkou melónu, ostatné nám len uskakujú spred kolies.
Hej, spýtali sme sa, či môžeme do kaňonu na bajkoch, a že to neni problém. Tak aby sme sa vyhli davom nájdeme cestu pre shuttle bus, podlezieme závoru, prebrodíme sa cez tie davy na hornom konci kaňonu a zbytok cesty až k rieke to valíme na bajkoch. Rieka, ktorá to tu všetko vyerodovala, nie je dáko moc vzrušujúca, a aj námestíčko na konci trasy je trochu nuda. Ale po ceste sú všade parádne geologické útvary, neviem kam sa skorej dívať a čo fotiť. A majú tú ohrádku pre lukostrelcov, ktorí sú šiši, tak od tej sa držíme čo najďalej.
Cez deň vie byť v kaňone teplo, už keď o 11 odchádzame je tam snáď 33 stupňov, večer nás strašili, že mega zima a vietor a vlky (?), ale nebolo to také strašné. Cesta do Almaty trvá ďalšie 2h a najfrustrujúcejšia je asi zápcha cez celé mesto, takže na ubytko sa dostaneme asi až okolo 3. Šofér si nás vyfotí, že sme boli doručení v dobrom (pôvodnom) stave a v celku, a odfičí preč.
Poobedie prvého dňa sa prechádzame po najbližšom nákupáku. Dvojmiliónové Almaty ich má požehnane a keďže toto je už Mesto na Úrovni, je sa na čo v obchodoch pozerať. Konkrétne v potravinách strávime asi 1,5h obzeraním všetkého jedla, čo tu majú. Seriózne uvažujem, že by som si dal mesiac homeoffice tu v meste a išiel vyskúšať všetky zábavné jedlá.
Druhý deň si Mia nanešťastie pre veľký úspech zopakovala otravu jedlom, takže celý deň je zdochliak, zatiaľ čo ja sa teším z dobrého Internetu a večer idem zohnať krabice na bajky. Zohnal som síce dve, ale sú na tom podobne ako Mia s otravou – lenže darovanej krabici z Decathlonu na kartón nepozeraj a lepšie ako nič, nebudeme musieť obaľovať bajky palmovými listami a potravinárskou fóliou.
Tretí deň sme už obaja pri sile, ideme teda pozrieť povinné turistické atrakcie. Centrálna mešita je fajn, polovica domacich Miu pobáda ísť dovnútra a druhá pólka jej to zakazuje. Stretávame tu 🇫🇷 rodinu, čo s nami sedela pri stole v Karakole, smejú sa nám, že nás z jeepu videli ako sa “snažíme bicyklovať” hore Altyn Arashan. Znova sa rozlúčime a pokračujeme na Green Bazaar.
Tu človek môže vidieť vkusne naaranžované sušené ovocie, čerstvé ovocie, fakeové crocsy, konské a ovčie mäso a 🇫🇷 rodinu. Vyberáme si z bankomatu dáke 🇰🇿 tenge a úplne neuvážene nakupujeme kraviny.
Ďalšia zastávka je drevený ortodoxný kostol, tentokrát bez kvetov vnútri, ale o to lepšie zdobený. Pred kostolom znova (!) stretávame 🇫🇷 – asi čítali rovnakú knihu o 2. najväčšom meste centrálnej Ázie ako my a tak idú rovnaký itinerár. Po kostole sa lanovkou vyvezieme na Kok Tobe, čo je asi v preklade Monteverde, čo je zas v preklade Zelený Vrch. Na kopci veľkosti menšieho Zobora je zábavný park, smutná ZOO, a veľa divných atrakcií typu “Obleč sa do chlpatého kabátu, zeber si na ruku orla, ja ťa odfotím a dáš mi peňáz”. Nestrávime tu priveľa času, pofotíme výhľady a ideme jesť kone. A piť ich skvasené mlieko (lebo nám dali stôl hneď pri wc, čo hlavná ochutnávačka vyhodnotila ako dostatočne blízo). Chutí to ako zriedené acidko s dymovou whiskey a citrónom.
V menu sú napísané rôzne príbehy z 🇰🇿 tradícií, najviac sa nám páči oslava tehotenstva, kedy keď si svokra všimne, že nevesta pribrala, tak zvolá všetky ženy z dediny a zahlási “Maternica dobrej nevesty bola nasýtená bielym ayranom”, načo následne vystrojí hostinu a najrešpektovanejšia žena z hostí dostane (za trest?) ako jedlo ovčiu hlavu. Ostatné si podelia zbytok ovce podľa komplikovaného kľúča, ktorý mapuje hierarchické postavenie na anatómiu jedného zveru. Starí Slováci to mali jednoduchšie, každý dostal misku halušiek a ak vydalo, slaninu.
Nech nejazdíme len Yandexom, ideme si pozrieť aj metro. To ma asi 10 staníc, je v ňom mrte zima, ale rovnako ako zbytok mesta je čisté a nesmrdí (a la Praha). Pri vstupe je ale skener ako na letisku, takže netuším, ako to tu vypadá počas dopravnej špičky (kedy je na ulici nad metrom beznádejná zápcha). Asi rovnako zápcha.
Štvrtý deň sa presunieme z nášho zle vybratého ubytka v západnej Petržalke do podobne zle vybratého ubytka, ale vo východnej Vrakuni, v hoteli. Idea je, ze deň nato bude presun na letisko s 2 krabicovými bajkami jednoduchý. Rezidenčné štvrte mesta vypadajú veľmi ázijsky (bordel, káble, rozkopané cesty), ale centrum nás celkom očarilo. Všade poriadok, pouliční umelci, jeden a pol nekonečna reštaurácií a kaviarní – je vidieť, že meštania si tu žijú fajn, zatiaľ čo (sme počuli) 80 km od mesta nemajú dediny tečúcu vodu.
Poobede skočíme dokúpiť suveníry a lepiacu pásku, lebo ten včerajší ducttape z bazáru moc nedrží na kartóne. Následne si dáme saunu, lebo 30 stupňov vonku je slabota a radšej 90 vnútri. A potom konské srdce so zeleninou a hľuzovkovými hranclami, lebo treba využiť civilizáciu a ako už aj starí Aztékovia vedeli, žrať srdcia nepriateľa je super, lebo vstrebete jeho silu. Cielim to na rýchlosť a lesklú bujnú srsť.
Zo zjedeného 🐴❤️ na mňa ale prešlo asi len množstvo produkovanéhov trusu (asi som sa tiež niečím priotrávil a namiesto spania mám nočné cválanie posteľ – wc). Ráno je teda ťažké, ale dáko sa zvládneme naložiť do dodávky a ideme na letisko, kde 5 letušiek zmaturuje nad krabicami a zacheckuje našich 28,5 + 31 + 31 kg bez doplatku.
Ak niečo dospím v lietadle, pozrieme si Dohu a potom domov. Už chýba len tajný bonusový príspevok a dovolenka môže skončiť 🙏
Leave a Reply