Hotel v Karakole sme si nevybrali preto, že bol prvý po ceste, ale rozhodli sme sa dopriať si (44e za noc) a navyše, v ráno posledného dňa sme dopili zbytok kávy z Bishkeku, ktorá bola značky Sierra coffee – a práve táto kaviareň bola spojená s hotelom. Nakoniec sme tu toľko kávy nepopili, ale o tom bude tento príspevok.
Pri čítaní recenzie iného guest house-u poblíž som sa od dákeho uja zo Slovenska dozvedel, že je v tejto oblasti dobrá rybacia reštaurácia. Tam ideme hneď po sprche zahnať hlad – a páni, od ktorých preberieme stôl, nám odporučia smaženého pstruha, tak to nekomplikujeme a dáme si ho. A 2 vodky na oslavu!
V tomto momente by som rád zmenil žáner blogu na food influenciera, ale nanešťastie sa tak nestane. Budíme sa do hnusného daždivého dňa a po raňajkách ideme objavovať, čo nám mesto vie ponúknuť – aj po stránke turistických atrakcií, a teda hlavne jedla.
Atrakcie sú tu 3.
Mešita a Ruská ulica s perníkovými domčekmi sú obe nudné a škaredšie ako Kežmarok, čo už je čo povedať. V mešite platíme vstup, ale aj tak nás nepustia dnu, tak len zazeráme cez okná. Nič tu nie je vysvetlené a okrem toho, že ju natreli divokými farbami neviem, čím je významná.
Domčeky na ruskej ulici dáke sú, ale najlepší je asi aj tak ten, kde sídli Destination Karakol, infocentrum (jedno z mála), ktoré Mia vytipovala na ďalší výlet. Ostatné budovy sú zchátralé a ten, kto ich nazval perníkovými domčekmi, asi nikdy nevidel dobrý perník (#dubravka) a ani pekný dom.
Kostol je síce zvonku krajší ako Kežmarok, ale vnútri to nie je žiadna sláva. Najväčšie lákadlo je, že tam majú asi 10 kvetín v kvetináčoch, čo je veľmi nezvyčajné a neobvyklé. Tip pre čitateľov-kostolníkov a čitateľov-farárov: nainštalujte si k oltáru trebárs biliard, prilákate VŠETKÝCH.
Z jedla by som vyzdvihol stánok s palacinkmi, kde si človek za 0.30e kúpi palacinku s bársčím a tým nakŕmi svoju dušu na cestu k ďalšej obžive. Ďalej je tu veľa reštaurácií, ktoré sa tvária tematicky (sushi, tradičná kuchyňa, ramen, kaviareň), ale všetky servírujú skoro úplne to isté. Všade majú kirgizské pochúťky, sushi, pizzu a smažené kura. Na večeru zakotvíme v reštike, kam chcú všetci – Altyn Kumara má na Google mapách 7800 hodnotení a priemer 4.9 (všetko ostatné na tak cca 70 hodnotení). Objednáme si úplne zrejme priveľa jedla, a potom si následne odnášame kattamu (cibuľová placka) so zvyškom grilovanej jahňacej nohy v krabičke.
Ďalší deň sa koná výlet. Moc sa mi naň nechcelo, ale planérka zavelila. Vstávame 6:30 a namiesto dobrých raňajok dostávame balíček s podpriemerným sendvičom (maslo, list šalátu a doktorská saláma) a nasadáme do sovietskeho stroja s rokom výroby 1976. Trmácame sa po ceste na juh, až kým cesta skončí a začne ozajstné trmácanie. Vôbec sme netušili, koľko trmácania nás čaká a môj plán dospať v aute by som nominoval na Nobelovu cena za optimizmus.
Po 2h nás pekelná mašina vyklopí na začiatku turistického chodníka a začíname šlapať. K jazeru je to 1000m hore a tu sa turisti rozdelia na 3 skupiny – tí, čo idú naspäť, tí čo spia pri jazere v 3500 a zime, a tí čo prejdú sedlo v 3900 a idú do vedľajšej doliny. My si zjeme obed a ideme naspäť. Všetka turistika je vlastne o tom ísť si zjesť obed dakam na kopec. Smiešne, nie?
Zídeme naspäť k autu – po ceste ma zabaví partia nemeckých dôchodcov, ktorí sú o 16 ešte len v pólke a cielia to na sedlo. V pólke trasy je jurtový kemp, kde svoje denné putovania končia menej zdatní jedinci. My si tam len umyjeme ruky mydlom konzistencie a vône konského semena. Nepýtajte sa, ako viem, aká to je konzistencia a vôňa. Neviem, ale tipujem a myslím si, že správne. Ako ale hovoria peší pútnici, “the trail provides” (Cesta ti poskytne čo potrebuješ) – Mia nájde na zemi plnú fľaštičku dezinfekcie na prebitie smradu. O pol 6 (hodinu a pol pred časom, ktorý odhadovala teta z infocentra) nasadáme do stroja aj s vrecom odpadu, čo sme nazbierali, a terigáme sa všetkými tými mizernými lesnými cestami naspäť. Do pekelného auta sme žiadnych stopárov nenašli, a tak náš plán na znižovanie ceny nevyjde. Na večeru ideme do druhej najlepšej reštiky (o dvere vedľa od včerajšej) v meste a znova sa za 30e prepcháme.
Po checkoute si vyzdvihneme bajky, ktoré boli 3 noci opustené a strážil ich miestny bundáš. Moja zadná guma je prázdna, ale nemáme čas to riešiť, lebo do 11 treba dať veci do úschovy týpkovi, čo nám sprostredkováva transport do Almaty. Dofúkam ju, prejdeme 3 km k jeho baráku, tu opravím defekt a ideme na kávu. Kaviareň je ale zrušená, tak pokračujeme do Ak-Suu (a la Teploklyuchenka) a stade hore kopcom okolo kaviarne, čo zrušená nie je a za dve dvojité espressá si mladík vypýta veľmi európskych 6e. O 14 dopijeme a ideme.
Musíme totiž ísť do vedľajšej doliny k tej včerajšej, ako keby 2 doliny 5 km od seba mohli byť až také rozdielne. Ale v tejto je termálna voda (rovnaká, v akej sme plávali v Ak-Suu dva dni dozadu; a teplá voda je aj v hotelovej sprche. Ale nie, musíme). Darmo, že tu má byť rovnako zlá cesta ako sme mali včera.
V skratke, trepeme sa 3 a pol hodiny so žiadnymi výhľadmi po hnusnej ceste, zatiaľ čo okolo nás jazdí sovietsky vozový park hore dole. V jednej chvíli to vypadá, že bude pršať, ale jediná svetlá chvíľa toho celého výletu je, že si to počasie rozmyslí. Väčšinu cesty myslím na to, ako sa na konci trápenia budem môcť za odmenu ponoriť do teplej vody a snáď nájdeme miesto, kde nám dajú večeru. A dúfam, že celý ten čas strávený tlačením bajku cez kamene do kopca proti pekelným strojom bude dosť na to, aby si Mia vstúpila do svedomia a prestala vymýšľať takéto blbé výlety.
Spoiler z budúcnosti – a tak aj bolo 😈
Leave a Reply