Po raňajkách v posteli dáme dnešnú rozcvičku, znášanie bajkov z 2. poschodia po schodoch. Neviem, ako by sa na to pozerali majitelia ubytovaní, ale najlepšie sa nám spí s vozidlami nadosah.
Prvá zastavka je veža Federico II., skade je vidieť rozľahlú krajinu vôkol. Na vrchu stretneme inú skupinku turistov s vodkyňou, a tak sa dozvieme, kde je aké mesto (aj cieľ dnešnej cesty, ďaleko na horizonte). A ešte spomenie, že za 2. svetovej vojny bolo celé mesto vybombardované, aj veža zničená, takže všetko čo vidíme je postavené viac menej 1945 a neskôr.
Z mesta ide zjazd a dlhá rovina. Pútnikov a cyklistov dnes vidíme skoro nula, všetci asi sedia pri nedeľnom obede alebo v albergoch. Dnes máme oddychový deň (teda aspoň tak ho Mia nazvala), tak nás čakajú 3 stúpania s kumulatívnymi 900m. Nakoniec to aj tak bolo viac, neviem kde sme nahnali ďalších 300 🤌🏼
Tieto príbehy sa dobre inak píšu ráno, kým si všetko ešte pamätám a deň je nezahltený novými spomienkami.
Napchať si brucho pred hlavným kopcom dňa nie je najlepší nápad. Ono, treba síce energiu, ale ako sledovatelia Giro d’Italia vedia, energia má byť z gelíkov a nie krabica hummusu, chleba, syr provolone a rajčiny. Celé toto jazdenie na bajkoch je jedno veľké balancovacie cvičenie – a teraz nemyslím len ľavopravý balans, nech človek nedzigne na stranu tak, ako to vidieť na smiešnych IG videjkách, kde cestní cyklobráškovia na semafore pozabudnú, že majú zaklipávacie pedále a privodia si odreniny a posmech.
Najlepšie zjazdy sú cez les, lebo tam sa človek nemusí bať výhľadov – výhľad znamená státie a fotenie, zatiaľ čo les znamená zjazd a wrúúm wrúúm a rýchlosť a radosť a vietor.
Jediní “pútnici”, čo stretávame, sú dáki angláni, ktorých dakde vykotil autobus a potom si chvíľočku pokráčajú do najbližšieho baru, kde sa nalejú pivom a aperolom. Keby si my dáme pri tom teple a šliapaní kopcov ešte alkáčiky, asi by sme skončili v jarku.
Highlight dňa je San Gimignano. Tu sme boli pred x rokmi s rodinou a fotka od fontány nám pyšne zdobí obývačku. Na hlavnom námestí sú 2 zmrzlinárne, ktoré sa hrdia, že majú najlepšiu zmrzlinu na svete. Ťažko povedať, ideme do tej, kde je dlhší rad a lepší Google map rating. Je dobrá, ale asi sme už v 🇮🇹 mali lepšiu.
Posedíme asi hodinu a ideme na ubytovanie 4 km od mesta. Malo by byť veľmi ňuňu, bazén a čojaviem čo, ale prichádzame presne hodinu pred poslednými objednávkami v reštaurácii, a to ešte nutne potrebujeme sprchu a vyprať cykloveci. Takže z bazéna nič nebude.
Do reštaurácie prídeme ako na hotové 20 minút pred poslednými objednávkami. Čašník Gabriel (uvidíte prečo vieme meno) nám oznámi, že si teda nie je istý, či nám dajú jedlo, pretože sme si neobjednali stôl. My ale stôl nechceme, chceme jedlo! Haha. Páriku vedľa nás povie to isté, a to si ten blbý stôl aj objednali. Prestávame mať nádej – a keďže toto mala byť tiptop večera, tak nemáme ani zásoby jedla. Nebezpečenstvo, hlad, podvýživa, zhynutie!
Nakoniec ho ukecáme, že sme na bajkoch, že určite naspäť do San Gimignano nepôjdeme, že si radšej sadneme a počkáme, jak to tí dvaja tragédi v kuchyni zvládnu. Nevýhoda otvorených kuchýň je, že hostia vidia, ako málo kuchári robia a ako im to nejde. Gabriel súhlasí. Po polhodine príde, že teda ak chceme NIEČO, mohlo by to byť lasagne alebo cestoviny s pestom, že to bude rýchle a to kuchári zvládnu. Berieme lasagne.
Gabriel vraví, že rátali a 3 stolmi, a majú ich 12. Na otázku, prečo pri vybookovanom hoteli s veľa izbami rátali 3 stoly odpovedá, že oni vlastne nie sú ani reštaurácia poriadna, že sú len 3ja a nech sa pozriem na kuchárov navyše, a že on ani nemal byť čašník, ale jeho život sa teraz zmení, lebo ide robiť skúšky na kontrolóra vzdušnej premávky do Zürichu. Toto keď vraví všetkým, niet divu, že nestíha.
Maličké porcie lasagní dostaneme chvíľu nato, expresne zničíme a ideme na izbu dojedať zbytky nášho jedla, t.j. zakusovať tehlu parmezánu z Parmy. Železná rezerva, 40 mesačný parmezán. Keby nás pán syrmajster videl, horko by zaplakal.
Leave a Reply