Náš čas na Nusa Lembongan bol produktívne využitý na kopec potápania a napchávanie sa výdobytkami
miestnej a rozpačitými interpretáciami medzinárodnej kuchyne. Ubytko sme si predĺžili po 2 dňoch o ďalšie 2
a neskôr ešte o ďalšie 2. Po necelom týždni sa cítim ako pravý ostrovan.
Viem kde majú najlepšiu pizzu, najchutnejšie mango v samoške, predavači z warungov (pravdepodobne od
slovenského “variť”) nás zdravia a pozývajú na večeru (len vo warungu a za prachy, ako to už na začiatku
robili, ale mám pocit, že tentoraz je to úprimnejšie 😅) a pani domáca z ubytka nám rozpráva o svojich biznis
plánoch.
Jej plány nie sú moc prelomové, otvoriť si pred domom warung. Čo bolo zaujímavé je, že nám objasnila, skade
prišla k menu. Všetci ju volajú Buk Tania, čo v preklade znamená Taniina mama. Myslím, že táto tradícia je
veľmi rozumná a na Slovensku by sme mohli minimalizovať počet Teodorov a Bohumíl, lebo teraz síce možno zo
srandy niekto svoje dieťa takto nazve, ale ak by ju po zvyšok života všetci volali Bronislavina mama, asi by
si to rozmyslela.
Deň pred letom sa nemá potápať, lebo dusíkové bublinky, tak sme si dali denný skupinový výlet na Nusa
Penida. Ostrov 15 minút loďou, všetci na lodi si objednali niečo kúsok iné, ale šoféri demokraticky tieto
želania ignorujú a každý ide všade, aj keď to znamená, že sedíme 4h v aute na cestách, ktoré by si bežný
Gelničan pochvaľoval, ale nám rytmický klepot hlavy o okná nevoňal. A na aktrakciách potom zostáva tak 20
min, lebo chceme namiesto 4 vidieť 8. Teda, chceme. Nechceme, ale vidíme.
Diamantová pláž je pekná a aj keď teda nemáme čas ísť si namočiť hnáty, môžeme sa pofotiť zo všetkých uhlov
a všetkých okolitých kopcov. Zľava pláže sa atrakcia volá pláž, sprava tisíc ostrovov, a o kúsoček ďalej je
to už “dom na strome a výhľadom na pláž”, furt to isté. Apropo, dom na strome, miestni to majú zmáknuté,
foteniachtivým influencierkam predávajú po 5e lístky s číslom, a hneď ako im zazvoní alarm na telefóne,
aktuálnu vyhodia a ďalšiu natlačia na schody. Keď sme tam boli my, volali číslo 28 a okolo bolo snáď ďalších
30 ľudí (vrátane voccov), takže biznis kvitne.
Tyranosauria pláž je pekná, tu som za kratší čas vďačný, lebo ísť 45 min dole fakt strmými schodami a hodinu
naspäť sa mi v obednom slnku nechce. Mia smúti, takže ako dvojica hodnotíme stanovený časový interval
neutrálne.
Kryštálová zátoka, jediná atrakcia, na ktorú sa AUS dôchodci z našej skupiny hlásili a tešili, má rovnakú
farbu piesku ako Canggu (“staré piliny s ropným prelivom”) a behá po nej stádo psov. Sú už 4 hodiny a je
zamračené. Šnorchlovať sa nemajú čas ani energiu. Podľa môjho odhadu boli na škále sklamania od 1 po
environmentálnu politiku Austrálie niekde okolo hodnoty 8 (“manželka dojedla posledný Vegemite v dome,
nekúpila nový a ty stojíš v kuchyni, držiac tanier s rýchle chladnúcim kúskom opečeného toastového chleba a
len vrstva masla zabraňuje tomu, aby sa ti rozmočil pred očami kvôli prúdu sĺz, ktoré naň padajú”). Pri
srdci ich hreje len veľký Bintang a to, že za celý výlet zaplatili najmenej.
Ďalšie ráno nás medzi 630 a 645 mal vyzdvihnúť transport na loď. Prišla sa s nami rozlúčiť celá Buk Tania
rodina, sú to zlatíčka. Šofér nás suverénne naložil o 650, čo by možno tesne stíhal do prístavu na loď s
odchodom o 7. Nerátal však s tým, že mu smetiarske auto zastane cestu a teda to bude musieť poriadne hnať a
aj tak na nás čakalo 50 ľudí. Predpokladám, že ho šéf nepochválil.
Kto si dopraje dennú dávku adrenalínu pred 7 ráno, môže zbytok dňa prežiť v kľude a pokoji 😎
Leave a Reply