Aký sňah si vyšlapeš, taký budeš jazdic.
Sun Tzu, 5 storočie pred Kristom
Oddýchnutí po dni flákania máme znova program. Ideme lyžovať do Furana, kde je viac snehu a menej vetru a teda otvorili gondolu na vrchol Kitanomine. Tu je tzv. Premium zóna, za ktorú ale (prekvapivo) netreba platiť a znamená to len toľko, že je tu vychýrený sneh. Zóna podľa papierov otvára 10:00:00, totálne rozjazdená je asi 10:00:30, lebo na otvorenie čaká nastúpených aspoň 40 ľudí. A nikto tu nejazdí ako kultivovaný rakúsky dôchodca maličkými vlnkami bezchybným štýlom pol metra od poslednej stopy, aby ušetril čerstvý sneh – niee, šetci prasácki snowboardisti hala bala krížom krážom.
Deň nato Mia usúdila, že by sme si zaslúžili trochu fyzického utrpenia, tak objednala backcountry guida – teda voccu do zadnej krajiny. Preklad nie je ideálny – proste tam, kde nie sú vleky a teda tam nie je ani toľko lyžiarov, lebo všetky oblúčiky dole kopcom si treba zaslúžiť, a to sa – hovoriac z vlastnej skúsenosti – málokomu chce.
Aby sme netrpeli len fyzicky, ale aj psychicky, vocca na deň nás vyšiel na 850e. To je veľmi podstatné, lebo keby bol lacnejší, tak na prvom hrebeni, keď mi vietor vráža ostré snehové vločky hore nosom, by som si povedal “meh, zážitok zlý, ale aspoň bol lacný“. Takto to je “a za toto platíme toľko peňazí?!“.
Každopádne. Zaparkujeme pri Fukiage Hot Spring centre a po tradičnej káve v plechu z mašinky nahodíme kože a začíname šlapať na kopec Sandanyama. V preklade je to trojúrovňový kopec. Každá úroveň je oddelená plochšou časťou. Dokopy za deň nastúpame 920 výškových metrov, čo je v rozpätí toho, čo sme vyplnili do formulára voccovi – že vraj koľko má naša štandardná túra stúpania. Vzhľadom k tomu, že poslednú rešpektabilnú sme dali takmer pred 2 rokmi, sme nakoniec radi, že sme voccu zadaním 600-1000m neklamali.
Vocca nám po poslednom zjazde povie, že to bol snáď najlepší sneh, aký túto sezónu jazdil a že z toho GoPro, čo držal v zuboch občas, nám skúsi zostrihať a poslať videjko. S tým snehom musíme súhlasiť, takéto surfovanie sme už dávno (ak vôbec?) nezažili. So zubadlovým držiakom na GoPro moc nesúhlasíme, ale výsledok dobrý. Navyše, keď všade strieka sneh, vypadá ľubovoľné jazdenie veľmi profesionálne 💪 a navyše sme prežili takéto dobrodružstvo piatok 13teho!
Deň nato nie je nebezpečný dátum, a tak sa vyberieme na oddychovú skitúru sami do Asahidake, kde – ako pozorný fanúšik vie – sme už síce boli, ale hlavnú atrakciu, sopečné prieduchy, sme kvôli viditeľnosti nevideli. Tentokrát hlásia úžasné počasie, a teda milióny ľudí, takže nás až tak nemrzí to, že budeme šlapať hore kopcom.
V pólke cesty stretávame Eliasa so svojou dnešnou skupinou. Pretože sme socky a 2h ranná cesta busmi cez letisko nebola až taká zábava, chceme sa mu nasockovať do auta. Jeho skupina sa ale netvári a dnes mu platia oni, tak nakoniec budeme musieť po vlastných. Aspoň sa nám ujdú normálne sedačky a nie len tie maličké pre Japoncov s maličkými zadkami, ktoré sa vyklápajú do uličky, keď je v buse plnka.
Sopečné prieduchy ako také smrdia. Teraz nie metaforicky, lebo dymiace diery v snehu sú celkom zábavné, ale doslovne. Podľa toho, ako sa točí vietor, má človek pocit, že je okolo neho naukladaných 1 až 5 hnilých vajec. A ešte aj agresívne prdia paru. V celej oblasti sa stále tacká kopec múdrych lyžiarov, stredne múdrych turistov so snežnicami, a veľmi blbých snowboardistov, ktorí zapadávajú vyše kolien pri každom kroku a teda tam kde máme my relaxačnú prechádzku majú oni boj o život, pot a nadávky. Každému podľa jeho zásluh 🤷♂️
Deň nato, znova skoro ráno, opúšťame našu izbu v Ezo Murasaki – a ideme znova na letisko. Tentokrát New Chitose Airport, pri Sappore. Už na letiská chodíme ako na klavír! Na letisku máme skoro 4h na prestup, tak si čo najskôr po príchode sadneme do radu na prvú sushi reštauráciu, nech máme dobrú štartovaciu pozíciu, keď o 15 minút otvorí. Rad je tu na všetko – po dezert si chceme skočiť do obchodu na japonské palacinky. V rade stojí 36 ľudí a japonskú palacinku si teda dáme inde.
Z letiska nás za ďalšie 3h autobus donesie do Niseka. Po ceste stojíme v suvenírshope pri dinosaurovi Michaelovi, ktorý bol nedávno zranený v dopravnej nehode a musel do nemocnice. Už sa z nej ale vrátil a zdravá žltá farba naznačuje, že sa má dobre a prosperuje.
V Niseku je drahota.
Preč je moje rozjímanie nad slabým yenom a rozdrapujúcim sa turistom, ktorému tečú udon nudle a saké za golier. Preč sú pivá za 500¥ a rameny za 1000¥.
Bývame v hosteli na izbe s ďalšími 8 ľuďmi. Mia si zo mňa robí srandu, že predsa je to v pohode a že čo sa ondiem, že ešte nie sme takí starí. Ja si stojím za tým, že v tomto pokročilom veku už hostel nie je pre nás. Ale vraj bývame v najlepšom ski lodge v celom Japonsku!
Leave a Reply