Pred odchodom do Japánie sme si spravili preventívnu prehliadku. Doktorka nás oboch pochválila, že nám od tej poslednej klesol (už aj tak nízky) zlý cholesterol a že teda asi robíme niečo dobré so svojou životosprávou. Jedno šťastie, že tam nejdeme po Japonsku, lebo to množstvo smaženého jedla za deň by jej asi zanieslo tukom testovací prístroj.
Na raňajky v 7/11 japonské KFC a varené vajcia. Na obed pol prasačej nohy v trojobale a žemli, a na večeru vždy niečo iné, ale prevažne smažené, grilované alebo aspoň trochu mastné. Ale všetko to prekladáme ryžovými trojuholníkmi onigiri a sladkosťami z fazule, a to sú predsa dobré vegetariánske bielkoviny (a cuker), takže snáď v pohode.
Vocca Ken nás odovzdal svojmu podriadenému, Eliasovi. Chalan je Dán, má čerstvo 21 a berie nás do Asahidake – stredisko pod najvyšším vrchom Hokkaida (2290 mnm). Bez šliapania sa ale lyžuje len zo stanice gondoly v 1600 mnm, čo je však dostačujúce, lebo na kopci je hmla a vietor a teplomer hlási príjemných -18.
Jednotlivé jazdy sú krátke, zo 600 gondolometrov je vyše pólka nuda a prašanom sa teda dá brodiť len kúsok v strede jazdy. Elias sa snaží čo môže, pridaná hodnota okrem odvozu je aj v tom, že ja by som v tomto počasí nenašiel nič a 15x sa medzičasom stratil alebo skončil v dákom zasneženom potoku. Pred strácaním sa varujú aj plagátiky, ktoré lemujú spolu s ostatnými materiálmi všetky dostupné steny. Neviem čím to je, ale väčšina populácie ázijských krajin vidiac voľnú vertikálnu plochu nevie potlačiť nutkanie a musí na ňu lepiť plagáty kým im človek zodpovedný za danú plochu nepovie dosť a potom môžu ísť večer spať s pocitom dobre vykonanej práce.
Vďaka typickému hokkaidskému počasiu je v stredisku málo ľudí, a teda stihneme dať 8 jázd gondolou na kopec, čo Elias komentuje ako svoj osobný rekord. Keďže sme nezastavili na obed a namiesto toho si len uchmatli fašírku z hovädzieho jazyka (smaženú a v trojobale), je ale chudák hladný a poobede ho udržiavame na žive len prísunom müsli tyčiniek.
Deň nato sa ale poučil a do Kamui Ski Links si priniesol viac vlastného jedla. Aby sme mu ale ukázali, že život nikdy nejde podľa plánu, tentokrát si obednú pauzu v reštike dávame (polievka s japonským curry a ponoreným šniclom). Kamui sa nám páči, svahy ako ich máme radi z Európy, dobrá viditeľnosť a lesy s “vhodne vzdialenými stromami”. Eliasov prínos je, že nás zoberie poza bučky a rádiové veže a aj keď sme len kúsok od rezortu, máme k dispozícii neporušený prašan. Jediná nevýhoda je, že po každej jazde treba nasadiť kožky a šlapať do kopca – takže nás to baví len 2h a potom chceme naspäť na lanovky. Večer sa necháme aj so všetkým haraburdím vyložiť v hoteli Highland, kde majú vraj pekný onsen. Hodnotenie jednotlivých onsenov si nechám asi na neskôr.
Po štyroch dňoch lyžovania si dávame oddychový deň. Ani nie preto, že by sme boli zničení – v januári sme zvládli lyžovať 19 dní s jedným oddychovým dňom, takže naše kvadricepsy sa nezľaknú štyroch dní v mäkkom snehu. Ale nech máme aj iný zážitok, vyberieme sa na výlet do Biei. Mesto s najhonosnejším mostom cez železnicu, plné Číňanov a preslávené kopcami, na ktorých rastie správne množstvo stromov – ani primálo, ani priveľa – a navyše v okulahodiacich zoskupeniach. A vraj účinkovali v televíznych reklamách, a preto sú slávne. A lákajú sem davy turistov.
My sme už stromy ale videli a pohľad na drevinaté celebrity nás nevzrušuje (celebrity morning wood anyone?). V informačnom centre si pozrieme fotky – nemáme aj tak na výber, lebo meškajúci bus 1 nám zmeškal bus 2. Zoskupenia “sestry”, “rodičia a dieťa” a iné. Najlepšie na tom všetkom je, ako z ničoho dokázali spraviť mega atrakciu. K tomu sa im ešte pošťastilo mať kúsok od mesta jazero s extra modrou vodou (kto uhádne, ako sa volá, si môže nárokovať na 1 sušienku) a termálne vodopády, takže lep na turistov je hotový. Obzrieme si tiež.
Pekné.
Leave a Reply