Ďalšie ráno sa vyvezieme do národného parku El Torcal, kde sú pekné vyerodované šutre. Počasie je extrémne zlé, fúka a všade mraky, výnimočne sa aj Mia teší, že sme tých 700m prevýšenia z mesta nešli po vlastných. Taxíku to trvá pol hodinu, potom nás hoďku počká a vráti do doliny.
Keďže máme tú hodinu k dobru tak či tak, ideme sa predsalen prejsť. Sú tu naznačené 3 trasy pre turistov, my stíhame len najkratšiu, zelenú. Tabule s varovaniami o tom, ako sa mokré kamene šmýkajú mi prídu úsmevné, lebo všetky kamene tu sú mokré.
Kĺzavými pohybmi sa dostaneme za určený čas znova na začiatok k interpretačnému centru. Nakoniec to nebolo také zlé, pred vetrom sa dalo schovať (za mokré kamene) a oblaky sa občas odvalili vyššie, takže sme aj niečo videli. Aj mrholenie malo prestávky. Určite sa tu niekde schováva múdrosť o strieborných okrajoch mrakov, či jej slovenský ekvivalent.
🚲 Každý bicykel je na niečo dobrý!
V doline sa zakofeínujeme a pozrieme 2 z miestnych dolmenov, čo je prastará jaskyňa, kde pochovávali prastarých mŕtvych. Nie sú moc pôsobivé, najviac nás z celého areálu rozrušil architekt, ktorý navrhol cestu okolo celého vonkajšieho obvodu predtým, ako sa človek dostane k mohylke v centre. A strážnik, ktorý nás vehementne okrikoval, že či máme lístky a ak nie, kam si po ne máme ísť – len aby sme v zápätí zistili, že sú zdarma.
Na parkovisku od jedu zjeme banán a ideme po rýchlostnej ceste do Iznajár. Teda, chceli by sme ísť po iných cestách, ale nie vždy je taká možnosť. Internet radí, že na cestu označenú N neliezť, na cesty označené A môžeme, ale len ak sú autovia a nie autopista. Potom sú tu ešte cesty M a cesty GR a ďalšie písmenká, ktoré si už ani nepamätám. Spoliehame sa na to, že nám neprístupné cesty by mali pri vjazde štvoricu značiek, ktoré sme už videli – zákaz vjazdu pútnikom, babetám, kentaurom a traktorom. Cyklista tam síce chýba, ale naštvaný traktor vie snáď ísť rýchlejšie jak my, tak to berieme ako zákon džungle a vyhýbame sa im (spoľahnúť sa na Google mapy v tomto môže byť nebezpečné).
Do dediny je parádny vstup po masívnom moste, každé inžinierske oko isto zvlhne. Bývame u manželov z Británie, ktorí sa sem natrvalo presunuli. Nečudujem sa im. Tete som povedal, že som z IT brandže, tak mi začala vykladať, ako si robila stránku pre svoj nový biznis s realitami a ako pri tom skoro vyhodila notebook oknom. Ani tomu sa nečudujem 🙈
V dedine je námestie, ktorým sa snažia (dosť úspešne) vyhrávať súťaž o najkrajšie námestie či balkón, ktorú vyhlasuje každoročne oblasť La Subbética.
Čo sme sa už nedozvedeli je, či všetky modré predmety dodáva jedna premotivovaná dôchodkyňa, alebo každá domácnosť musí dodať predom určený počet črepníkov, alebo ako.
Aj tak je to celé konšpirácia výrobcov modrej farby!
Leave a Reply