Vedeli ste, že pesnička Big in Japan je o berlínskej drogovo závislej mládeži a nie o tom, že priemerný biely muž je medzi priemernými Japoncami veľmi veľký?
My hej, lebo sme si to naštudovali pred odchodom (aby sme nemali nevhodné kultúrne referencie na pobyte).
Cesta cez Mníchov nezaujímavá, jediná pikoška je, že mňa, Miu a ďalšie 2 dvojice usadili do 2 radov za seba a tak sme sa všetci so svojimi polovičkami rozprávali trochu ako Mongoli (sediaci na jednom koni) predozadne.
V Asahikawa je zima a sneh. Čo je fajn, lebo za tým sme sem šli a aspoň sme neťahali 2 ski bagy plné výbavy zbytočne. V meste objavíme len zbežne nákupák, snežný minigolf, ulicu s reštauráciami a nedochystanú výstavku snežných sôch Pokémonov. Následne sa promptne presunieme do mestečka Furano, kde sú len ubytovania a reštaurácie a obchody 7/11, Lawson a Seico. Všetky predávajú kávu v plechu, ryžové trojuholníky v riase a kura v cestíčku. Aha, a fazuľu vo všetkých tvaroch dezertov.
Od našej poslednej návštevy Japonska ich mena voči euru zdevalvovala o 25%, čo ani kumulatívna inflácia nedobehla, takže v skratke je všetko jedlo mega lacné. Káva v plechu z prihriateho automatu pod euro, kýbel ramenu okolo 5.50, turistovi je sveta žiť a napcháva sa.
Furano má autobus na svah. Je to bus, ktorý začína originálne na letisku mesta Asahikawa, ktoré je vzdialené 50km, a teda hodinu za dobrého počasia. To je v našich reáliách ako keby skibus na Štrbské pleso začínal svoju púť v Liptovskom Mikuláši. A za deň ich ide asi 7. A keďže oblasť je známa tým, že dobré počasie nemá, môže ľubovoľne meškať a vytrestať z onsenu čerstvo vylezených turistov 40 minútovým čakaním v snehovej búrke. Aspoň sme videli, ako auto trafilo miestneho jazveca, keď prebiehal cez cestu. Jazvec Juraj si na bibi na hlave šiel hneď priložiť sneh. Ešte že ho tu toľko je. Ale to už predbieham.
Prvý deň lyžovania je kritický, ako sa hovorí (nehovorí, ale malo by sa). Mia si – ako je to medzi profesionálnymi lyžiarmi zvykom – počas tréningu na 🇯🇵 trochu poranila koleno, tak začiatok dovolenky trávime testovaním toho, či ortéza a Voltaren a týždeň oddychu sú dosť výkonné trio roztlieskavačiek na podporu ďalšieho športového výkonu. Zdá sa, že hej – lyžujeme ale len na svahoch a dávame si prestávky, okrem iného aj preto, že na kopci fúka a na pocitových -20 sme si ešte nezvykli. Väčšina ľudí na svahu je na snowboarde a vidíme ich na zemi omnoho viac ako snowboardistov z radov našich známych (latka nastavená stredne nízko). Pri výstupe z lanovky padá snáď 1 z 10 tich, na svahu je populárnym spôsobom zastavovania hodiť držku. Lokálci sú banda tradicionalistických Hotdoggerov a viac si cenia štýlové vstávanie po páde ako nepadanie samotné.
Pri pokladni sme sa registrovali pre jazdenie v offpiste, ako sa to vraj má robiť. Pýtame sa na aktuálnu lavínovú predpoveď a ujo vraví, že tá na stránke spred 3 týždňov je najaktuálnejšia čo majú; jedno oko zamestnancov z lavínového centra v Davose, ktoré uverejňuje predpovede 2x denne, by nezostalo suché. Nakoniec ale aj tak do voľného terénu nejdeme a šantíme len na svahoch.
Druhý deň máme zaplatených vodcov a ich šéf, Ken, nás zoberie autom do strediska Sahoro. Vstávanie o 6 mu odpustíme, lebo sľubuje prašan. Na pokladni mu lanovkobráško potvrdí, že veľká gondola otvorí o 9. Keď si o 10 minút nato celí ustrojení ideme kúpiť lístky, tak vraví, že nám ich síce predá, ale veľká gondola nepôjde. Oboznámime s tým Kena a vyrážame namiesto toho do strediska Tomamo, kde Isildur, syn Elendila, postavil niekedy v Druhom veku, počas obliehania pevnosti Barad-dûr, 4 masívne veže.
Stredisko je inak nezaujímavé, Ken to obzvlášťňuje vecami ako je odlyžovanie dakam do paže, skade nás vyzdvihne dodávka a dovezie naspäť k lanovke. Potom ešte šľapeme na kopec čo má správne vzdialené stromy a medzi nimi prašan. A na záver zopár brán (označená diera v lanách lemujúcich stredisko), kde vidím tiež veľa pridanej hodnoty, lebo keď takto chodíme sami, najprv nevieme, či skončíme v rozumnej doline, alebo by sme si museli brať taxík naspäť.
Leave a Reply