Zo svištej lúky vyrážame o 10. Asi po 20 metroch nás čaká prvé brodenie rieky – tentokrát si ja verím a idem od začiatku v topánkach, Mia obetuje teplo a sucho a skúša zase sandále. Brodíme a bajkujeme a ide sa nám prekvapivo dobre. Počasie nám praje, čo nezabudnem niekoľkokrát zdôrazniť – akoby si príroda povedala, že sme si to včera a deň predtým nezaslúžili a že teda nám dopraje slniečko, jemný vetrík od chrbta a príjemné postupné stúpanie.
Vystúpame do výšky okolo 3300mnm a zbadám ho. Auto na prepravu koní. Zaparkované medzi niekoľkými jurtami. Toľko sme o ňom snívali, toľko ho vzývali, a teraz tu na nás čaká. Presne v mieste, kde ho je najviac treba, pred strmým stúpaním hore na plošinu.
Ale. Nanešťastie má Mia potrebu si niečo dokazovať, a tak mi nedovolí sa ísť spýtať pastierov, či by nás za pár zábavných papierikov nevyviezli na kopec. Namiesto toho dojeme chlieb a salám a ideme ďalej. Okolo 3500 prestaneme bajkovať a tlačíme, presne ako sme predpokladali. Hore na Arabel pass sa dotlačíme o 15 a hor sa zhotovovať záznamový materiál. Bicykle samé, s nami, zľava, spredu, my bez nich a tak. Po dákej polhodinke je Mia nasýtená, ale ja mám obavy. Začal sa ukazovať za hrebeňom veľký čierny mrak, veľké čierne mraky na náhornej plošine neveštia nič dobré. Od tohto momentu to začalo ísť s dňom celkom z kopca. Z kopca je aj zjazd z tejto plošiny a všetci cyklúri čo sme stretli vravia, že je super duper mega zábava, tak aspoň niečo. Ale sú to iné kopce, a pravdivý bude len jeden.
Plošina má cestu dlhú asi 8 km. Cvála po nej zabudnutý pastier a my. Fakt som až prekvapený, akú rýchlosť vieme nad 3800mnm vyvinúť. Adrenalín je zábavná chemikália. Potichu si vravím, či nám boli všetky tie fotky treba, keď nás tu teraz zabije blesk a usmaží pamätové karty tak či tak. Rýchlosť je nám v konečnom dôsledku ale prd platná, na vzdialenom konci plošiny nás chytí dážď. A protivietor taký, že kvapky idú horizontálne.
Ideme k zaparkovanému džípu s nákladným priestorom, že sa spýtame domácich, či nás nevezmú do doliny. Jeden rozpráva aj dobre po anglicky, ale vraví, že tento džíp nikam nejde a on je vnútri len preto, aby sa schovával pred dažďom kým príde jeho autobus. Nadšení sa pýtame, že kedy. Ujo vraví, že možno o 2 hodiny. Schováme sa teda za džíp tiež a obliekame ďalšiu vrstvu. Keksy na energiu. Po polhoďke prestane pršať, ale fúka furt. Vravíme si, že keď sme 17:30 vo výške 3840, tak ktovie či to zvládneme v rozumnom čase do dediny, ktorá je 1700. Ale nakoniec si povieme, že spať takto vysoko nechceme tak či tak, čiže musíme šlapať. Veď aj tak je to dobrý zjazd.
Čo nám nikto nepovedal je, že zjazd začína až 10km od miesta, kde sme sa schovávali. Takže naším tempom po gravel ceste s protivetrom je to ďalšia hodina. Medzitým znova začne pršať, ale už nemáme čo stratiť. Úžasná gravel cesta sa mení na kvalitné lepkavé gravel blato. Naše MTB kolesá sa vedia dobre čistiť, ale to znamená len to, že máme blato úplne všade, padá mi na helmu kolmo zhora počas jazdy, lepí sa na rám a tašky. Neprejdeme ani kilometer a Mia hlási spadnutý remeň. Remeň je marketingom vykreslený ako niečo, čo netreba udržiavať a čo nepadá.
Opravovanie v týchto podmienkach je super. Všetko je od bahna. Začína snežiť (!). O 19 máme ale pojazdné oba bajky a pokračujeme v zjazde. S dedinou a teplou sprchou som sa so zármutkom rozlúčil. Mrznú mi ruky v neoprénových rukaviciach aj nohy v Shimano Gore-Tex turisticko-cyklistických topánkach. Jazda sa mení na balans medzi rýchlosťou, zimou a množstvom blata na tvári a okuliaroch, nech dačo vidím. Ako ten smiešny obrázok o tom, ako treba vyvážiť jedlá, ktoré preháňajú s jedlami, ktoré robia zápchu. Len nám neni do smiechu.
Niekde okolo 2300mnm prichádza tma, dedina ďaleko, rozbalujeme stan za pomoci čeloviek a diaľkových svetiel prechádzajúcich nákladiakov. Všetko mokré dávame na kopu v zadnej predsieňke stanu, v prednej varím 2 instantné polievky a zajeme ich čokoládou.
Ráno vyšpehujem, že z protiľahlého glampingu odišiel minibus plný (tj 30-40ks) malých Číňanov. Keďže poznám pracovnú morálku lokálcov, housekeeping určite nepríde ešte niekoľko hodín. Toto využijeme a ideme do prázdnych fancy domčekov umyť riad a trochu aj seba #travelhacking večer som sa cítil ako to dievčatko so zápalkami zo smutnej vianočnej rozprávky (tragédie?), všetkým sa im dymilo z domčekov, všade teplo, len my mrzneme v stane. Potom sa kukneme na vodopád “Slzy snežného leoparda” (fakt, nekecám) a na gagarinove hlavy. Jedna na každej strane cesty. Vraj sa sem chodil rekreovať po svojom lete do vesmíru.
Stretávame dvoch slovinských cyklobráškov, manželia best-ageri. Majú harabúrd aspoň toľko čo my, ale na každom panieri majú nalepenú ceduľku s obsahom. Vydrží im odhadom tak 2 dni. Vravia, že začali v Karakole a pýtajú sa ma, že či teda bude na tej trase, čo si naplánovali, lepšia cesta ako tá na ktorej sme. V duchu sa hurónsky smejem a vysvetľujem im, že tá cesta, na ktorej sme, je jedna z najlepších, po akých sme tu za 3 týždne cyklúrili.
Dokončíme zjazd a v dedine Barskoon nájdeme guest house s hadicou, ktorý nám odporúčali Taliani pár dní dozadu, nech máme kde zmyť všetko to bahno. Poobedie je ešte mladé, tak stihneme ešte aj výlet do kaňonu Skazka s veľa farebnými skalami a turistami, a kúpanie v jazere Issyk Kul.
Deň nato pobalíme veci a ideme si dať náš najproduktívnejší deň zatiaľ, čo sa km týka. Pozdĺž jazera prejdeme 78 km do Karakolu. Asfaltová cesta najprv vedie krajinou pozdĺž druhého najväčšieho slaného jazera na svete, čo nám nápadne pripomína Grécko či iné prímorské destinácie. Asfalt však chcú zdvojnásobiť, a tak tu veselo rúbu starú topolovú alej z oboch strán cesty. Stretávame párik z Británie, ktorý sa v Azerbajdžane rozhodol, že ich už autostop nebaví a idú robiť bike packing. Na svojich bajkoch za 250e a s komplet výbavou z Dekáča toho prešli už solídne veľa (a vyvrátili moju teóriu, že do týchto pochybných krajín chodia len ostrieľaní cestovatelia). Inak je tu všade kopec obchodov na nákup koly a cukru, takže nebyť toho, že okolo nás furt jazdia autá (a pár z nich nás skoro prejde) by to bola pekná cesta. Ale výhľady omnoho horšie ako minulé dni a mentálne vyčerpaní sa do prvého hotela v meste skoro doplazíme.
Leave a Reply