Z Narynu nás rajbadlová cesta dovedie do dediny Tash-Bashat, kde stretávame snáď prvý normálny hotel našej cesty. Sme si chceli spraviť chuť po tej hlúpej jurte. Pozn. – na Google mapách je hotel za 75e, v mojom Booking-u so zľavami za 65e, na stredne pochybnej 2GIS apke, ktorú treba nainštalovať z ich stránky, je ale WhatsApp číslo na majiteľa a dohodneme sa na 55e 😁 pri večeri sedíme s 2 mladými 🇫🇷, ktorí sú nám veľmi podobní, len u nich plánuje chalan a bajky skladá baba. Tiež sa smejú z nášho glampacking setup-u a tiež nechcú pribaliť jednu stoličku z Decathlonu. Už ju ponúkame týždne a nemá kupcu.
Večera je to ale prínosná, lebo okrem toho, že sa dozviem, kto mi spraví na mieru titánový rám na ďalší bicykel, nám dajú gpx súradnice ich trasy. Tá sa zhoduje s preplánonou trasou, ktorej sa chceme držať aj my, len sme nemali silu to na mobile naklikať.
Ráno čistí, voňaví, plní síl a batožina plná jedla vyrážame do divočiny. Teda, divočina by nemala cestu, jurty a autá, ktoré sem vláčia turistov, ale aspoň tú nie sú obchody a signál. Po ceste ignorujeme rezerváciu s jeleňmi, lebo tie sú v lete aj tak vraj v kopcoch a navyše sa ich na jeseň dosť najeme doma. Prejdeme cez Eki-Naryn a dáku dedinu bez mena, kde podľa sms 🇫🇷 zo včera treba zaklopať na neoznačené dvere, skade výjde devuška, a predá nám kolu. Tak aj bolo – dokonca sme ju aj presvedčili, aby nám ukázala, kde sa tu dá zohnať čerstvý chlieb (ten v neoznačenom obchode číslo 2 nebol, ale doniesla ho z Tajnej Lokácie, za čo si vyslúžila drobné a čokoládu).
Totiž, aby bolo jasné – po situácii v Karakol pass, kedy sme museli piť jahodový džem na energiu – nenechávame nič na náhodu a naložili sme si _veľa_ jedla. A máme teda pre istotu aj nový sáčok s džemom 🤷♀️
Naša nová trasa v Garmine sa tvári, že nás čaká pozvoľné stúpanie. To sa ukáže ako blbosť a za tento klam môže (tipujem) trasa s bodmi priďaleko od seba, kedy to potom navigácia spriemeruje. Takže namiesto 70km stabilný gradient 4% je to zase občas 12% a potom -5. Dohúsenkodráhujeme sa údolím na príhodné miesto, ktoré sa vyznačuje vodou, rovným kusom trávy a tým, že je 6 hodín večer a sme hladní. Zhodou okolností je to v dedine, kde je aj obchod, s ktorým sme nerátali. Čo je zas tiež dobre, lebo v ňom skoro nič nemajú, ale kupujem 2 čokoládové tyčinky a ďalšiu kolu. Mia vraví, že máme priveľa cukru, ale čo ona vie. Počas dní strávených na bajku fungujeme obaja viac menej len na konštantnom prísune cukru, takže toho treba mať veľké zásoby. Stan rozložíme na hornom konci, kde už 2 iné stany stoja, ale ani nám ani im sa nechce ísť socializovať. Žerú nás komáre a my žereme cestoviny s tuniakom, kečupom a “parmezánom”.
Deň nato je nezáživný. Zabalíme stan, začne pršať, ideme cez dedinu a potom ďalej po ceste, stretneme talianskych best-agerov, s ktorými meníme informácie o trasách ako vodcovia karaván v čase Hodvábnej cesty, prestane pršať, príde človek na koni a všetkých nás naňho posadí, gratulujeme si, že sme včera nemali blbé nápady pokračovať v ceste, lebo cesta stúpa a stúpa, obed, znova prší, stretávame 2 🇩🇪 na výlete až z ďalekej domoviny, porozprávame sa o bicykloch, nadávam im na nemecké inžinierstvo menom Pinion, prestane pršať, utekáme blížiacemu sa masívnemu mraku, čo je vždy dobrý motivátor výkonu. Filtrujeme vodu z kopca posiateho dobytkom, lebo iné tu nie sú. Brod, z ktorého sme mali obavy, sa nakoniec nekoná, lebo medzitým tu dakto postavil most. Prejdeme ho a zložíme stan, lebo je už čas na 2 instantné polievky a hrsť červenej šošovice. Jedna polievka chutí po čistiacom prostriedku, lebo som neumyl dobre tanier. Mia to berie statočne a predstavuje si, že to je koriander.
Ďalší deň zakývame 🇩🇪, ktorí po svojej strane rieky pokračujú sme sedlo Tosor, zatiaľ čo my ideme smer sedlo Arabel. Od rána je mizerne a oblaky sú v celom našom údolí, takže ma to ani nemotivuje im skúsiť utiecť. Údolie je vraj krásne, ale moc ho skrz tie oblaky nevidno a navyše sa človek ťažko teší, keď má všetko mokré.
Tu si čitateľ z Nitry povie, že “čo trepeš móre, jak šecko, šak si len čil vylézol ze stanu, tá mosíš mať ric a nohy suché, ni?!” – a mal by skoro pravdu. Lenže! Dnes k dažďu pribudli rieky bez mostov, ktoré treba prechádzať. Od maličkých, že hihi potôčičtek, po také, že “otca ti naháňam, jak ja toto prejdem?”. Mia rieky zo zásady brodí vždy tak, že kráča stredom a spolieha sa, že jej vodeodolné vysoké topánky zachránia ponožky. Lenže topánka vysoká, hladina vyššia a máme problém. Ja sa vyzúvam.
Po pár prechodoch nás to divadielko prestane baviť a obaja ideme v mokrých sandáloch. Vonku je asi 16°C a prší, ideálne počasie na popojíždeníčko v otvorenej obuvi. Aj by som moju ženu podozrieval z toho, že to celé naplánovala podľa svojho hesla utrpenie = dobrodružstvo = zábava, ale netvári sa príliš nadšene, tak možno to nebolo prvoplánové utrpenie.
Okolo 1 sa zastavujeme pri výbornej skale, pod ktorou nefúka a neprší a zjeme dáky chleba a džem. Spoločnosť nám robia 2 kozliatka, ktoré výhodnosť lokality objavili pred nami. Starý chlieb jesť ale nechcú a nepremokavý obal na ruksak im jesť nedovolíme. O 2 poobede nás volá do jurty dáka baba, ktorá očividne číha na zúbožených cyklistov. Vraj sa im ich podarí uloviť občas viac, občas menej, ale nás teda ulovila. Nakoniec u nich vypijeme asi 4 poháre čaju a zjeme 2 volské oká, zaplatíme “čo nám srdce káže” (čo bolo presne 6,40e) a ideme ďalej. Mohli sme si dať aj čerstvý kumys, ktorý v plastovej kadi sestra číhačky palicou robila, ale mňa skvasené kobylie mlieko neláka a Mia si ho chce dať za pohár až niekde, kde bude mať neobmedzený prístup k porcelánovému záchodu. Vonku medzičasom prestalo pršať, vyšlo slnko, a naše duše sú na tom opoznanie lepšie.
Stretávame chalanov z US, ktorí nás uisťujú, že už len zo 10 brodov riek a že všetky prešli, ak sa teda nebojíme, že nás trochu ošpliecha vodička. Na záver si fotia náš Grayl filter na vodu, lebo že sa poznajú so zakladateľom a že mu robia content a že za to majú zadarmo veci pre seba. Mám pocit, že jediní, čo tu v tejto krajine robia pre svojich sledovačov zadarmo dáky obsah, sme my – všetci ostatní zapredali svoje duše za hmotné statky.
Do večera už ale neprší a sily nám dôjdu dakde okolo 3200mnm, čo je fajn. Na lúke sa rozložíme, cestoviny si uvaríme a v stane zjeme, dobré výhľady si na ráno odložíme.
Nie je lúka ako lúka a chvíľu po zotmení vylezú svište. Jeden by si povedal, že ňuňu guľaté huňaté priblblé zvieratko, ale je to sviňa. Hlavou sa nám preháňajú katastrofické scenáre, ako nám ukradnú hrniec, alebo prehryzú všetky tašky a potom nám do nich naprší/natečie voda z brodov riek. Horor trvá až do momentu, keď si dám štuple a čo ucho nepočuje, tým sa mozog až tak moc nezaoberá. Nakoniec ráno zistíme, že nám len ohrýzli rúčku z hrnca a trochu potrhali sáčok s odpadom.
Pomsta chutí najlepšie za studena – studená ako ďalšie ráno, keď im postavíme kamennú 💩mohylu v nore. Tak.
Leave a Reply