Viterbo je cool. Vedeli to už aj pápeži, ktorí sem svojho času chodili bývať, keď ich Rím nechcel poslúchať. Takže tu zostal pápežský palác a samé stredoveké a gotické a ktovie aké iné starodávne domčeky. Do mesta sa vchádza cez masívne brány a vraj tu dakde majú sklad talianského zlata. Čítanie na Wikipédii o tom, čo tam ktorý pápež svojho času stváral, je prekvapujúco zábavné.
Zároveň ale obsadzuje popredné priečky v novozaloženom rebríčku miest hodnotených podľa toho, ako rýchlo sa človek dostane z peknej/historickej časti mesta do hnusnej nudnej škaredej. Ale predtým sme sa stihli povoziť hore dole celým historickým centrom, stretli jednu svadbu a dve mystické potvory, dali si ďalšiu kávu a kúpili trojuholník na cestu. Celé mesto sa pripravovalo na dáku slávnosť, všade ľudia a stánky a lukostrelci a šermiari. Možno len spomínajú na zašlú slávu a dúfajú, že spravia na nového pápeža dojem. Každopádne aj s týmto chystaným happeningom a aj keď bola sobota, bolo tu príjemne málo turistov a niekedy by som sa vrátil preliezť si trochu viac múzeá.
Za Viterbom sú len stúpania a štrk a tak ďalej, až kým prídeme do mesta Vetralla. Poodhliadnuc od zábavného názvu a toho, že idúc po VF sme do mesta podľa značiek vošli asi 3x a vyšli von asi 2x, je mesto veľmi hnusné. Hnusnejšie ako hnusné časti Viterba. Nič v ňom neni otvorené a obchod s jedlom nie je tam kde ho Google mapy majú. Takže si nakoniec v jednej kaviarni spolu s asi 10 pellegrini neandertali bez bicyklov dávame kávu a fokaču. Je síce metaforicky nemastná neslaná, aj keď naživo mastná a slaná. Focaccia myslím.
Pútnici pri vedľajšom stole celý čas, od nášho usadenia až po koniec dažďa (samozrejme), riešia, kde budú spať. Totiž – oblasť sa tvári, že je známa tým, že tadeto chodia ľudia tisícročie, dokonca aj papierové figúrky v každej škôlke vyrobili a namontuvali na stĺpy, aj poľné cesty vysypali najhorším stavebným odpadom, ale ubytovanie tu neni. 30km okolo cieľa našej cesty sú 3 veci do 100e na Bookingu, jedno z toho berieme my.
Najbližšia zaujímavá dedina je Capranica. V preklade niečo ako Kozovo. Úzke uličky, trochu ako z postapokalických filmov, za prehliadku starého mesta platíme znášaním bajkov po stovke schodov. Kúsok za dedinou je Sutri, kde majú v kopcoch vyhĺbené domčekojaskyne, a kde je práve food festival (a Mia pristúpi na nákup iného ako talianského jedla. Tá paella bola veľmi priemerná). Zastávku sme zvažovali dlhé sekundy, predsalen máme objednanú večeru na ubytovaní, ale to bude až o 3h. A dobre sme spravili.
<Predstavte si začiatok dramatickej hudby a čítajte s veľkou kadenciou>
Asfalt nemá dlhé trvanie. Gravel sa zhoršuje! Brodíme sa mokrou trávou, šmýkame sa v bahne. A znova dážď! A znova trápenie. A na jeho konci dvojitá dúha – ale to neni koniec! Znova štrk a erdžia kone a kopec a gradient milión percent a ruky ako po šichte na zbíjačke a nákup jedla na raňajky 6 minút pred zatvorením obchodu a uf.
<Koniec hudby, môžete otrieť pot z čela>
Večera parádna. Cestoviny s čerstvým pestom a kopou syra. Pečené kura a pečené zemiaky. Pokoj.
Leave a Reply