Acquapendente znie ako slovo, ktoré viem čo znamená, ale má zbytočne veľa písmenom navyše. Niečo ako 80% poľského jazyka.
Ráno sa budíme kúsok neskôr, checkout máme do 12, domáca nevie, aké nešťastie na svoju hlavu privolala. Nemali sme mať raňajky v cene, ale v byte je prichystaného toľko jedla, že by sa najedli tri páry hladných cyklistov (a máme povolenie konzumovať). Každopádne, takú škodu, ako sme narobili by asi chúďa hostiteľka nečakala, tak jej necháme ešte 10e navyše, nech blahorečí Slovensko.
Strmými uličkami zbehneme naspäť na námestie (fakt že strmé. Google nás posiela po schodoch radšej), kúsok odtiaľ nájdeme kaviareň na ochutnávku miestneho cukru. Trochu som sa nechal uniesť a na bajky sadáme megapreglukózovaní.
V San Lorenzo Nuovo si dávame piadinu a kolu. Tú objednala Mia – asi som sa mýlil s precukrenosťou. Nasleduje zjazd k jazeru Bolsena. Toto vulkanické jazero vzniklo tak, že sa svojho času 6 sopúšikov prepadlo a do diery sa vliala voda. Má 115km2 a je najväčším jazerom tohto pôvodu v Európe. Vypadá ako ľubovoľné iné jazero (jazerológovia moju ignorantskú generalizáciu prepáčia). Vraj sa dajú nájsť bazaltové útvary, ale tie nevidíme.
Nevidíme ich okrem iného preto, že planéri Via Francigena si povedali, že potom, ako poslali ludí na trekingových bajkoch stovky kilometrov po asfalte a jednoduchom štrku by bola sranda strčiť ich teraz na single trail do lesa na voľnú hlinu a kamene a 15% gradienty. Bola to sranda iná, bol to boj.
Predtým ale obdivujeme mesto Bolsena. Má parádne úzke uličky, ňuňu udržiavané domčeky, kostol, pri ktorom zničíme zbytky nášho jedla, tratóriu s v_tom_momente_najpotrebnejším wc (V hlave mi znie booking recenzia nespokojného talianskeho zákazníka jedného z minulých ubytovaní: “Imagine the discomfort of not having a bidet”/”Len si predstavte tú nepohodu, nemať k dispozícii bidet!” – keby on vedel, o čom je život) a zmrzlináreň, kde majú luxusnú škoricovo-ricotovú zmrzku. Kúsok od nej, smerom k pláži s čiernym pieskom, je dobre vybavený bike shop, v ktorom kupujem náhradnú dušu. Stará talianská predavačka pozná slovo Gravel a prinesie správny rozmer na prvý pokus. Keby nás nečaká ešte dlhá cesta, vedel by som sa tu v obchode ešte aj dlhšie mojkať a chytať veci.
Po spomínanom boji končíme v Montefiascone. Zábavné na ňom je asi iba to, že podobne ako ostatné mizerné cesty v strede ničoho, hneď ako tam nie je zábrana pre autá, určite sa tam dáky taliansky dôchodca na svojom prehistorickom Fiate 500 jazdí rally a my skončíme v oblaku prachu a kameňov. Mia vraví, že výhľady. A ako, boli. Vyliezli sme klasicky na najvyšší kopec, pofotili čo sa dalo, pojedli cuker a dole strmo zjazd preč. VF vedie dakam cez les a čojaviem čo, ale na to nemáme po predchádzajúcom štrku náladu, tak sa radšej pripojíme na cestu prvej triedy. Tam nás adrenalín z áut idúcich 90 hneď povedľa doženie v rekordnom čase do Viterbo. Je to stredoveké mesto ako z dákeho RPGčka, človek len čaká, kde vyskočí z uličky dáky škret alebo troll. Vedúci z ubytka dáko prehliadol našu rezerváciu, takže čakáme na zime a hladní ešte asi 40 minút, kým nás vpustí do izby. Keby viem, že to tak bude, umyjem si v kašne všetok bordel z bajku. Pizza o 23 je už pomaly tradícia.
Aha. A o polnoci použijem náhradnú dušu z bike shopu a opravujem defekt, lebo mäkké koleso 🙈
Leave a Reply