Giro per la pizza 12

Ak ste si mysleli, že Montepulciano je zbytočne veľa hore kopcom z ubytovania a dnes máme mať veľký deň s veľkým stúpaním a že ho teda preskočíme, tak ste boli rovnako naivní ako ja včera večer. Ale dnes už nie som včerajší a teda, čo čert nechcel (zase raz ten čert), ráno mi Mia dáva plán cesty a ako prvá zastávka je práve toto mesto.

Na hotelových raňajkách si musíme rozbaliť vlastné pecorino a parmskú šunku, aby sme zedli aspoň dáky protoš – hotel dáky salám a vajcia a syr síce ponúka, ale citujem za “skromný poplatok 20e na osobu” si to môžu napchať aj s celým dreveným servírovacím prknom hrubou časťou napred do prdele. Ani sme ich nefotili, aké boli smutné tie raňajky.

Smutné zvuky zo včera nás prinútili trochu umyť bajky a navoskovať reťaze. Okolo smutného vlčiaka a smutného smajlíka včerajšej veselej reštaurácie ťahám svoje boľavé telo hore kopcom do Montepulciana. Takto po ránu nie som ešte vonkoncom zobudený a bývam dnukoncom nevrlý.

V meste nič neni. Všetky včerajšie tabule, ktoré sme stretli, že perla tohto kopca a čojaviem čo, jak padnem z bicykla, klamali. Kvôli niečomu je ešte aj všetko zavreté. Na hlavnej ceste je jeden bike shop, idem sa spýtať, či predávajú sedadlá, žeby sme skúsili trestať rite novým tvarom, ale pozerajú na mňa ako na zjavenie. Sortiment bike shopu vypadá ako H&M a nechápem, čo majú teda s bajkami. Rýchlo z mesta preč.

Pred hlavným stúpaním dňa prejdeme dedinou Contignano, kde je ale tiež všetko zaujímavé zavreté, a tak sa len systematicky dopujeme cukrom z našich zásob. Nakoniec ten climb nebol taký strašný, ale na vrchu kopca, v Radicofani (sami fanúšici Radičovej), hneď po fotkách pri smetiakoch veľmi radi zhltneme lokálne cestoviny – jedny s ragú a jedny cacio e pepe. Prvá reštaurácia, ktorá by nám dala zľavu ako pútnikom, ale nemáme na to správny papier a navyše si to všimneme až po zaplatení.

Dedinka ako taká je veľmi ňuňu, je tu židovské námestie a pevnosť, ale na kopec sa nám už vôbec nechce. Vraj je to jedno z najlepších opevnení široko ďaleko, pravdepodobne stade hádzali kamene na Rimanov alebo čo. Kto chce, Wikipédiu si nájde.

Posilnení cestovinami a kávou sa dáme na zjazd z mesta. VF vedie cez dáky štrkový bordel, a tak si odmenu za všetko to šliapanie nepredstavujem a prehovorím Miu na zjazd po krásnej novej asfaltke. Odhadom ušetríme pol hodinu času – tá by mala pomôcť tomu, aby sme stihli prísť na ubytko do 8, kedy je čas checkinu.

S prehľadom by sme to stihli, ak by som nedostal 2x po sebe defekt. Prvý kúsok po gravel pasáži, v strede ktorej bola symbolická hraničná brána medzi kantónom Lazio a Toskánskom. Netuším čo sa stalo, zrazu len koleso prázdne. Keďže už bola duša raz lepená, radšej ju vymením za novú, priamo privezenú z Číny a ružovú. Po väčšom zjazde do dediny Proceno prišla búrka (hlavná motivácia pre rýchlu opravu prvého defektu), tak na seba natiahneme veci proti dažďu, do cieľa zostáva len 8 km, to dáme aj v daždi. Lenže keď naskočím na bajk, znova prázdne koleso. Beznádej je hmatateľná.

Voláme tete na ubytko, že to veru na ôsmu nedáme, či by nemala dákeho kamoša s dodávkou, prípadne taxík. Hovorí, že nič nemá a taxíky v meste nie sú, ale že môžeme prísť tak neskoro ako chceme. Tak opravíme ďalší defekt – tentokrát aj nájdem príčinu, ružový tŕň mi prepichol ružovú dušu. Oprava hotová, dážď medzitým prestal, opatrne sa dovlečieme do mesta. Na kraji mesta na mňa zakvíka diviak, zľaknem sa rovnako ako on – ale on má za sebou len 20 sviňských krokov z lesa a nie 1300 výškových a 77 km po pochybných cestách na bajku, tak reaguje rýchlejšie a kým sa spamätám odcupitá do lesa. Som si vravel, že keď tu majú reštiky stále dáke diviačie mäso, tak dakde ho musia obstarávať, ale nečakal som, že im samé chodí do dvora (tá chlpatá potvora).

Prichádzame tradične o 9, značne unavení, ani nám nevadí, že v bufáči po ceste poplietli objednávku a Mii dali namiesto parmigiany lasagne so špargľou.