Po dvoch nociach v kempe Rocchetta (kde majú na recepcii vlajky z autobusov, čo im tu nechávali prvé zájazdy z Československa po uvoľnení režimu ako darčeky za pobyt) pri Cortine balíme a vyrážame po bývalej železnici cez priesmyk Cimabanche. Prvá pólka je veľmi príjemná a vďaka tomu, ako zle som si zbalil stan na riadidlá nemôžem prehadzovať – takže mám o starosť menej a len šliapem.
Železnica – ako pozorný čitateľ odtušil – tu bola od WW1. V 1956 ju zmodernizovali, aby mohla slúžiť počas olympiády v Cortine (a prepravovala 7000 ľudí denne). 1964 si povedali, že aj tak budú všetci jazdiť len autiakmi a teda drahú dráhu nepotrebujú, rozobrali koľajnice a vysypali sem (chvíľu potom) štrk a boomerov.
Priesmyk sám sebe je tiež nezáživný, okrem nás sa na ňom rozvaľuje asi 30 dôchodcov, ktorí sem dofrčali na ebikoch a dávajú si schnitzel na doplnenie kalórií. Záživná na zjazde je len jedna malá užovka a to, že štrk pod kolesami robí čoro-moro. Taliansku časť nášho výletu Mia plánovala asi týždeň. Ak by ste chceli, aby naplánovala aj vám výlet, a naučila sa pritom naspamäť mapy a veľa zbytočných informácií, stačí povedať, ju to baví. Prečo to spomínam práve teraz? Počas druhého výstupu – na Rifugio Auronzo – aj sama priznáva, že to nenaplánovala moc dobre a že to je možno predsalen zbytočné utrpenie, a môj pozmeňujúci návrh zostať v kempe dole pri jazere a zobrať si na výlet len autobus bol dobrý. Máme tu základy cestovnej kancelárie, kde je kvalitný nielen hlavný plánovač, ale aj hlavný korektor!
S nie-až-tolkým tlačením bajku prichádzame na Refugio. Majú tu krásne elektrické vedenie a najdrahšiu sprchu ever, za 7e 30L vody 🤔 pochopiteľne sa to väčšine ľudí, čo už dali stovku za posteľ v hosteli platiť nechce a tak sa všetci sprchujú v umývadle a v kúpeľni je teda stabilný centimeter zrážok. Ku cti im ale slúži večera, ktorá bola snáď najlepšia, akú sme mali na horskej chate, rezne a lasagne a rebierka a pečená zelenina a tak 🤤
Ráno sa prejdeme okolo Tre Cime di Lavaredo, čo mala byť jednoduchá prechádzka a zaberie nám takmer 4 hodiny. Celá krajina je už od veľmi skorého rána zaturistená, vraj je tento kopec povinnou spirituálnou púťou pre každého Taliana, tak ako Koloseum. Objavili ho ale aj zahraniční, takže za autovstup na platenú cestu k chate zaplatíte 40e (alebo 18e spiatočný bus). Bajky a pot a slzy sú zdarma.
Mia by chcela podotknúť, že tento výstup je aj na jej obľúbenej stránke https://www.quaeldich.de/ (v preklade “týraj sa”) označený za ťažký, a teda sa nevzdala len tak pre nič za nič. Za odmenu za včerajšie utrpenie si ale môžeme dať zjazd k jazeru Misurina a neskôr pizzu na energiu pri jazere Dobbiaco (pri tomto jazere sme prvýkrát boli počas nášho Erasmu v Bolzane, ale vtedy by nás takáto pizza za 14e finančne zruinovala).
Zotrvačnosťou ďalej pokračujeme dole kopcom, až skončíme v Rakúsku, v mestečku Lienz. Rakúšania zistili, že ľudia potrebujú občas vyhodiť odpadky a ísť na wc, takže zrazu je tu omnoho viac miest na to určených. Lienz ako taký moc neobzeráme, skôr sme len chceli ubytovanie so strechou a kúsok od vlakovej stanice, keď už má večer a ďalší deň pršať. Cyklo trasa sem popri rieke Drau / Drava bola excelentná, silno odporúčam – skoro furt dole kopcom a bez ľudí a cez lesíky.
Leave a Reply