Gibraltár je pekne hnusné mesto.
V staničnom bufete v Marbella majú vraj najlepšie sendviče v celom meste, čo nevrhá dobré svetlo na celé mesto, a už vonkoncom nie na ich umenie robenia sendvičov. Opečený chlieb a divnú červenú vec z plastového kelímku ale zjeme (ukázalo sa, že tá Sobrassada je tekutá klobása s paprikou) a celých 80 minút v buse do La Línea nám z nich nič nie je, za čo majú malé bezvýznamné plus.
Zo zastávky prejdeme radom pochybných putík k hraniciam a pristávacej dráhe, kde sa nič zaujímavé nedeje. Neskôr sa dozvedám, že v čase diplomatického pnutia medzi 🇪🇸 a 🇬🇮 (tú vlajku ste isto nepoznali! To je Gib 💪) nechajú Španieli čakať všetkých na hranici extra dlho, lebo že predsa treba skontrolovať pasy poriadne a máme brigádnikov a tak. My bez čakania prídeme do mesta, chvíľu sa prechádzame, ale všetko je také dáke bez ladu a skladu a aj tak je nedeľa, takže väčšina ľudí nemaká.
Súčasťou národnej identity Gibraltárcov je ich Kameň, tak sa naň chceme nechať vyviezť. Na lanovku je ale pekelný rad (lebo majú sviatok a preto lokálci idú zadarmo, len hnusných turistov by skásli o 60 eur), tak sa prežehnávajúc proti zlému odovzdáme do rúk turistickému taxikárovi, ktorý číhal pri budove lanovky. Na Kameni je ok. Prvá zastávka je jaskyňa, v ktorej bývajú koncerty, ale dnes tam žiaden nie je. Ďalej nasledujú úzke cesty, z ktorých pred naším vanom uskakujú stovky turistov a občas naň skočí opica.
Totiž, makaky makajú non-stop.
“Divoké” opice sú celkom priateľské a za arašid by nechali do kolena vŕtať, alebo sa nechať prefackať spätným zrkadlom taxíka. Pri krmítku sú už niektoré tak prejedené, že sa im ani nechce vstávať zo zeme. Ak im vocca arašid vopchá medzi ďasná, sú ochotné ho požuť a prehltnúť. Žiadne nefotím.
Posledný stop je dáka vyhliadka, delostrelecké batérie a tunely. Tunely sú vlastne múzeum, najprv si pozrieme staršie, viac menej najstaršie, a neskôr novšie, viac menej najnovšie. Tie prvé vŕtali keď chceli strieľať na Španielov utáborených v La Línea, tie druhé počas WW2, diamantovými vrtákmi z Kanady a stabilizovali ich striekaným cimentom, čo vynašli Švajčiari. Počas WW2 vysťahovali všetkých obyvateľov, ktorí nepomáhali v armádnom snažení, rozšírili pristávaciu dráhu (aby mohli stade štartovať lietadielka Spitfire; predtým nemohli rozširovať, lebo im do toho kecali borci z klubu konského póla, čo mali vedľa ihrisko) a celkovo robili kopec vecí, ktoré by kľudne naplnili jedno veľké múzeum sídliace v tuneloch. Jedno zábavné číslo za všetky – dokopy bola v tuneloch kapacita na pobyt 16 tisíc ľudí.
Návštevu odporúčame extrémnym fanúšikom opíc, priemerným fanúšikom WW2/tunelovania a poprípade trpaslíkom ⛏️ (vrchol diskriminácie je, že existujú emoji pre elfov, ale nie pre trpaslíkov).
Leave a Reply