Zase sme niekde inde.
Nespravili sme tak preto, že by november v Zurichu bol megahnusný. Nie nie! Tentokrát je to len a len preto, aby sme naštvali istého Michala S., ktorý trčí v Blave.
Tentokrát voľba padla na Španielsko. Malo by tu byť teplo, nemali by to byť turisti, no ideálne. Tomuto rozhodnutiu predchádzali dva mesiace v jaskyni, kedy sme sa venovali intenzívnej resocializácii a výkrmu, pretože nie je umenie bicyklovať, keď človek neváži 100 kg.
Putovanie začína v Málage. Lietanie s bicyklami už pozornému čitateľovi nemusím približovať, krabice máme prichystané snáď aj dva týždne dopredu a zvládneme ich zbaliť pod 23 kíl (finálny prelep lepiacou páskou dostávajú aj tak 4 hodiny pred odletom). Let samotný nie je moc vzrušujúci, špecifický je len štart, kedy nám pilot zahlási, že naše lietadlo nemá baterku a nevie nakopnúť motory, ale že už objednal z letiska externú baterku, ktorú za chvíľu dovezú a motory naštartujeme. Čo sa stane, ak by náhodou motor vypadol vo vzduchu, vraj nemusíme riešiť. Tak to nepovedal – to sme si domysleli. A už by to aj tak nebola naše starosť, ale starosť súdneho obhliadača čiernych skriniek. Alebo by sme snáď doplachtili dakam do Talianska.
Vďaka tomuto meškaniu ale pristávame v Málage niečo po druhej v noci, a tak neleníme a začneme stavať bicykle pri páse s batožinou. Po chvíľke sa príletová hala vyprázdni a k nám naklušú traja colníci, že bicykle musia ešte v krabici prejsť röntgenčekom a nech ich teda pekne rozoberieme a napcháme znova do krabíc. Buzerácia nás spomalí a duševne rozhodí a z letiska odchádzame okolo 3 a na ubytovanie prichádzame po štvrtej.
Španielsko je známe tým, že žije neskoro do noci, ale takto neskoro už ani oni nežijú.
Leave a Reply