Giro per la pizza 10

V kuchyni obklopení bajkami a prázdnymi obalmi tlačíme zbytky jedla. Jahodám štrkové cesty neprospievajú, je z nich skoro pyré. Pólka sklenenej fľašky s fancy tuniakovými kúskami, po ktorej mi smrdí predná taška, sa ideálne hodí k vajciam natvrdo ukoristeným z minulých raňajok. Gurmánstvo zakončíme slanými sušienkami, ktoré nosím ako kalorickú zálohu snáď od druhého dňa a kávou z bialetti automatu kopírujúceho Nespresso (zapredanci).

Vymotať sa zo Sieny je podobný problém ako vmotať sa do nej. Strmo hore, strmo dole, kľučkovanie medzi turistami a psími lajnami, jedno lepšie ako druhé. Po ceste stretávame jednu pascičku na turistov za druhou, míňame čokoládové fontány a pizzu s priemerom cez meter, ale keďže smerujeme k hlavnému námestiu, nikde sa nezastavujeme. Lokálne duomo je pôsobivé (čo si nemyslia 2 triedy holandských teenagerov, ktorí znudene sedia na schodoch s nami. Ale na druhej strane, ja ako teenager by som to určite neocenil tiež. Niekto zo spolužiakov by už isto otváral domácu vo fľaši z minerálky a zbytok triedy by ručal po okoloidúcich. Takže po porovnaní so správnym baseline, Holanďania ok).

Po ceste z mesta dokúpime cukor, ale nepredávajú tam kávu, takže ideme ešte do ďalšej kaviarne, kde rovno konzumujeme cukor a … No, long story short, pohýňame sa asi o 13. Všetko je pekné, stojíme veľa a pozeráme na spätné výhľady na Sienu. Prvá dlhšia zastávka je Monteroni d’Arbia, kde sme chceli kúpiť nové sedadlo v bike shope, ktorý som našiel na stránke Selle Italia. Lebo už sme na ceste 10 dní a stále si naše rite nezvykli na tieto sedadlá, zatiaľ čo na iných bajkoch máme SI a pohoda. Každopádne, obchod má obednú pauzu od 13 do 1530, čo je síce približne tak dlho, ako aj mne vyhovuje, ale v aktuálnej situácii je to škrt cez rozpočet.

Pohneme sa ďalej cez dedinu, keď tu nás prvé kvapky presvedčia dať si v trattórii, ktorá je zrovna poruke, pauzu na kávu. Po chvíľke nsi prisadnú dve americké cyklistky, ktoré majú menej batožiny a väčšie povedomie o svojich schopnostiach (aj keď majú rovnakú destináciu ako my). Nakoniec tu sedíme asi hodinu, lebo leje jak z krhly, a ku káve doobjednávame ešte sendviče a ruskú zmrzlinu. Dnešná etapa je bohatá na štrkové cesty, ktoré sú bohaté na mláky a blato a bordel, podľa čoho my aj bajky vypadáme. Správne hádame, že nás v tomto stave nepustia s bajkami na ubytko – ono, do tej izby 11m² by sa moc aj tak nezmestili, keďže v nej už je posteľ.

Prelezieme ďalší kopček a sme v Ponte d’Arbia. Pozorný čitateľ vydedukoval, že idem dolinou riečky Arbia. My v tomto okamihu príbehu dedukujeme, že je čas sa znova schovať dakde na kávu, lebo čo? Prší. Čo čert nechcel, hneď na začiatku dediny sa naskytne reštaurácia. Čo čert chcel, je zavretá. Toto slovné spojenie s čertom nedáva moc význam, nie? Druhá reštaurácia v dedine je otvorená, ale v tomto stave počasia príliš ďaleko. Čakáme ďalšiu hodinu. Zjeme väčšinu cukru zo Sieny. Oblečieme všetko nepremokavé čo máme – vyrážame cez most smer Buonconvento. Po pol kilometri prestáva pršať. Vyzliekame nepremokavé veci. Tragikomické. Toto čert chcel?

Celá oblasť začína mať veľmi veľa cicíkatých stromov. Všetko je pekné, ale furt do kopca. Púšťam dnešný motivačný výber do Nightwish-u. Keďže som zjedol omnoho viac cukru ako Mia, šlape sa mi dobre. Do San Quirico d’Orcia (druhá dolina, preto druhá riečka) prichádzame pred 21. Ubytovať, oprať, zaparkovať bajky pri určenom hoteli, napchať pizzou, spraviť storku, spať.