Ráno zbalíme všetky ruksaky a skibag a berieme si bus 100 do Narvik. Cesta bola fajn – výhľady pekné, Mia si už hviezdičovala na mapách, kam všade sa ešte niekedy chce ísť pozrieť a aspoň 3x mi povedala, ako by sa tu dobre bicyklovalo. Zatiaľ čo Tromsø bolo veľké ako Nitra, Narvik je skôr taký Kežmarok. A omnoho menej turistický, všetci na nás hovoria po nórsky.
Po príchode si hneď na stanici ulovíme dáky sendvič a objavíme v obchoďáku Alti športové obchody. Zbytok dňa strávime motaním po meste a nakupovaním vecí, na ktoré by nám mohli pomôcť menežovať miestnu klímu a na ktoré máme v batožine miesto (čiapky, buffy, ohrievacie vrecúška do rukavíc, zateplená sukňa). Švédska značka inšpirovaná Japoncami Fubuki, ktorá robí zateplené gumáky do -30, nás láka, ale nemajú naše veľkosti v zabavných farbách 😓 zlatá nórska predavačka hovorí, že ona má béžové, ale priznáva, že je “Basic like this”.
Ďalší deň chceme lyžovať. Miestny rezort otvára o 10 a bývame asi 200m od vleku. To znamená, že budeme prví na svahu, right? Wrong!
Totiž, tento vlek nepredáva lístky, takže si berieme MHD bus na iný vlek, kde by ich mali mať. Vystúpime na najbližšej zastávke k vleku, ale projektant narvickej autobusovej dopravy sa asi o ulicu alebo aj 6 sekol a zastávka je ešte stále dobrých 10 minút dole kopcom od vleku. Dojdeme k pokladni, dáme pár dobre mienených rád úbohej teenagerke za pokladňou, ktorá isto len chce prežiť deň a nezaujímajú ju nápady zhýčkaných lyžiarov zo Švajčiarska, kúpime skipasy na 3 dni a šup na kopec. Vyklopíme sa z gondoly a aha ho – lanovka na najvyšší bod rezortu, skade sme chceli primárne lyžuvať, nefunguje.
Zmierení s tým, že to nebude náš priemerný jeden Everest denne, ktoré sme zvyknutí dávať v Laaxe, lyžujeme čo to dá. Prestávky v lyžovaní sú vyplnené waflami s karamelovým syrom a smotanou a all-you-can-drink filtrovanou kávou. Nóri zatiaľ majú príjemný zvyk nechávať všade pohodené kanvice, ktoré na pošťuchanie dávajú kávu a navyše, dobrá filtrovaná je lepšia ako zlé
🇫🇷 espresso.
Lyžovanie dole smerom k mestu a moru je ňuňu, také v Alpách nemáme. Dominantou výhľadu je prístav na prekladanie železnej rudy z Kiruny, ktorý vypadá trochu ako Isengard z Pána prsteňov. Má kapacitu 20m ton železnej rudy ročne, čo znie ako veľké číslo. More tu nezamŕza, a tak sem môžu chodiť nákladné lode z celého sveta zobkať rudu po celý rok. Síce sme nevideli ako, ale vraj je prístav veľmi hitech a celý vlak dlhý 68 vagónov plných rudy vie vysypať do zásobovacích podzemných síl za 6 minút.
Za toľko sa na hlavnej stanici z rýchliku R 614 Zemplín nestihnú ani vykotúľať CPčkári z Gelnice a Margecian s bagážou😅
Leave a Reply