…ako i my odpúšťame lotyšským cestárom…
Vyspatí do ružova nemárnime čas a vyrážame z Rigy. Nás predpoklad je, že keď mali cestu do mesta (viac
menej) uspôsobenú pre bajkúrov, budú mať v poho aj tú z mesta. Lebo pre tých čo idú z druhej strany, nie?
No, tak toto platilo až do momentu, kým nás cesta nevypľuje na diaľnicu a z diaľnice do lesa. Aj tie ich
diaľnice sú také obyčajné cesty, zase tak ďaleko nie sú. A celá Riga chodí na juh na tú blbú pláž, ako som
vravel minule, takže tadiaľto pokračujú len tí, čo chcú navštíviť národný park, alebo opustiť krajinu.
Hádanka: ktorá z možností je lepšia?
Les je v pohode, nie úplne záživný, ale dá sa. Sú v ňom aj čučoriedky, ktoré ale moc nejeme, lebo sú kyslé a
viac váhy ako my prijmeme v čučoriedkach z nás pri tom vysajú ovady. O ceste v lese platí, ako o veľa
veciach v živote, že nikdy neni taká zlá, aby nemohla byť horšia. Správna offroadová zábava začína, keď sa
cesta zmení na 30 cm hlboké pieskovisko. Pri jednom kaskadérskom kúsku v piesku mi sekne v krížoch, aby toho
nebolo málo. Ideme vedľa vojenského priestoru. Informačné tabule si robia srandu, že vďaka tomu, že armáda
tu jazdí ťažkou technikou a občas dačo vybuchne, netreba les preriedovať, čo by inak robili. Nevideli sme
žiadnu armádu, a les bol riedky dosť.
Zvlnenými poliami prichádzame do Siguldy. Zvlnenie ako také by bolo v tejto krajine vítaná zmena, nebyť
ubolený a vytrasení a znechutení/ý. Kemp, do ktorého sme dorazili mal mať dáke chatky a hlavnú budovu, ale
všetko im medzičasom asi ukradli a kemp teda neexistoval. Namiesto toho spíme v hoteli a Mia smúti, že nám
to zvyšuje priemerné denné náklady. 68 km, ale pocitovo 200.
Sigulda je bránou do národného parku Gaujas a volajú ju aj Švajčiarsko Lotyšska. Po našej návšteve vieme, že
je to dobrá blbosť a ten čo to vymyslel by si zaslúžil po papuli. Je tam síce fajn hrad Turaida, aký v CH
nemáme, ale najvyššia vyhliadka na rieku Gaujas má 93 mnm, to nám za to ani nestálo tam liezť.
Je tam ešte najväčšia jaskyňa v Pobaltí, Gutman’s Cave, čo bolo tiež 18,8 x 12 x 10 metrov veľké sklamanie.
Jediná jaskynná zaujímavosť je, že sem v minulosti dáky Poliak vylákal peknú Lotyšku, ktorá si myslela, že
ide na rande so snúbencom. Keď zistila, čo sa na ňu chystá, presvedčila ho, že má čarovný šál, ktorý chráni
pred zranením, a že mu to demonštruje. Poliak bol zvedavý (viac ako nadržaný) a mladej cez šál omylom uťal
hlavu, čím dokázal nepravdivosť tvrdenia o šále a ukojil svoju zvedavosť. O ďalšom (bezhlavom) ukájaní
povesť nehovorí. Ale domáci sem chodia po svadbe nosiť kvety, vraj pre nehynúcu (ha) lásku. My sme síce
práve v ten deň mali piate výročie svadby, ale nemali sme poruke kvety, tak z romantiky nakoniec nič.
Po prehliadke všetkého čo v meste majú sme si dali ešte rýchly presun do kempu pri Cēsis. Poučení minulým
dňom sme sa nesmiali odhadu z Mapy.cz, trvalo to nechutne veľa a asfaltu sme videli znepokojujúco málo.
Nie je žltá cesta ako žltá cesta.
Leave a Reply