Odchody nám nejdú.
Včera sme síce tvrdili menežerisovi, že určite odídeme skoro ráno, len nech nás tam nehá spať, ale keď o 11
sadáme na bajky, ide sa zťažka.
Asi 11:10 z nich zosadáme a Mia na seba navlieka gate proti dažďu. Ja som v tomto večný pesimista a už som v
nich začínal. Čaká nás len 32 km do Šiluté, kde chceme zistiť, ako sa odtiaľto pláva na Kuršskú Kosu. Že
neviete čo to je? Ani ja!
Do tempa si dávame solídnu rytmickú temnú elektroniku čo hrá kamoš Ummet Ozcan, dobrá forma povoleného
dopingu. Ide sa ťažko a hnusne, všade dážď, pri sile nás drží len vedomie, že to bude krátko. Utešujeme sa,
že je to taký spinning na ráno, tam sa tiež človek spotí, že až z neho leje.
V Šiluté infocentre nám mladý po dlhom hľadaní povie, že teda loď predsalen ide, ale až o 5 a až z 23 km
vzdialeného kempingu Ventainé. Čo je super, lebo inak by sme v tom zaprdenom meste museli zostať aspoň do
rána, možno aj dlhšie. Čo nie je super je, že furt prší a už nezaberá ani muzika. Ono, kto normálny by si
dal viac ako hodinu spinningu za deň?
Prichádzame psychicky na dne. Na dne topánok mi žblnká. V kempe nejde elektrina, platíme cash a čakáme. Po
hodine sa nalodíme, práve naskočí prúd a teta z recepcie nám na pozdvihnutie nálady 7x spustí hotelový
alarm. S nami na lodi je len kapitán a nemecká rodina s 2 deckami, všetci na bajkoch. Decká si to užívajú a
behajú kade tade, až kým im z vĺn nezačne byť predvídateľne zle. Menší grcá. Obaja sa skľudnia. Loď ide tak
pomaly, že ja byť Ježiš, ľahkým poklusom po vode ju v pohode predbehnem. Celkovo to radím medzi horšie
strávené hodiny môjho života.
Čo sa kempovania týka, nie je tu konkurencia a tak si za spanie pýtajú 28e. A 10e za pranie (a sušenie!),
ktoré potrebujeme. Privátnu saunu za 100e na 2h nepotrebujeme, tak ju ani neberieme. S prehľadom si ale
znova náhodne vyberáme najhlučnejšie miesto v kempe, keď vedľa nás majú degeši vodku a tuctuc do 4.
Z tohto dňa máme 0 fotiek, lebo komu by sa v tom Mordore chcelo fotiť.
Ďalší deň všetko balíme a ideme si dať údenú rybu. Majú ich v stánku pri údiarni (duh) kopec druhov, ale
dosť z nich sú dovezené z Poľska, Dánska a chobotnice zo Španielska.
To nám nepríde ako lokálna špecialita a berieme teda takú plochú lokálnu, že pražma. Rybka dobrá, makrela mi
chutí viac, a väčšinou mi po nej neni až tak blbo. Holt kvalitne zadymená.
Potom ideme pozrieť duny. Cesta vedie parádnym lesom, cez ktorý sú podrobené milé cestičky. Duny sú zábavné,
teda boli, teraz už je veľa z nich mŕtvych a nemôžu cestovať po ostrove. Pred 19tym storočím, kedy boli
zavraždené drevenými ohrádkami z borovíc, si veselo chodili hore dole po ostrove a zasypávali rybárske
dedinky. Za rok vedeli prejsť až 15m. Infotabule spomínajú na rok pána 1776, kedy bola celý deň búrka a na
ďalší deň mal farár na západnej strane kostola pár metrov piesku. Časom mu ho zafúkalo skoro celý, a dnu
lozili ľudia cez zvonicu (stel by som videť naše babky 🙄). Postavil aj plot proti piesku, ktorý mal jediný
problém, a to že nefungoval. A keď zomrel (dáky čas na to, nesúvisiac s plotom), jeho brat povedal, že teda
v tej dedine ho isto nenechá pochovaného, že ho kedykoľvek môže jeho úhlavný nepriateľ vietor odhrabať.
Lenže dedinčania boli rýchlejší a milého farára zakopali. Lenže brat bol fikanejší, v noci prebežkoval po
zamrznutej lagúne a farára vykopal a ukradol.
Dedinčania prepásli šancu vyhlásiť Zmŕtvychvstanie II.
Leave a Reply