Bajky v izbe robia zlé Feng Shui.
Vychádzame z hotela mega neskoro a nič sme ešte ani nejedli. Normálne by sme si na plyne upiekli vodu,
nasali ju do vločiek a dogrilovali k tomu kávu v mokke (koťogó ❤️). Teraz si vravíme, že sme v druhom
najväčšom meste Litvy, tak to treba dáko využiť a preňúriť možnosti brunchov. Že to dlžíme všetkým tým
Košičanom, Brňákom, Ženevčanom a iným druhotným mešťanom.
Cez noc sme ale zabudli, v akomž stave to mesto je, a tak sa nám naša prehliadka spojená s lovom pretiahne.
Z mesta vyrážame o 4, a to sme ani nikde nesedeli na obed, len raňajky a kávy. Namiesto toho sme schrúmali
na námestí tehlu Džiugasu. To je ich syr, dá sa asi zohnať aj všade inde, a je len ok.
Napriek neskorému štartu nasadzujeme silné tempo a cestou dokonca stihneme aj (údajne) najkrajšiu vyhliadku
v krajine, v dedine Seredžius. No.
Do kempu prichádzame po 9, čo je akurát, lebo sa začína stmievať. 82km. Menežeris nemá vydať v minciach, tak
akceptujeme výdavok vo forme 5ks Lidl klobás na grilovanie, keďže i tak nemáme nakúpenú večeru.
Ďalšie ráno nám vysvetľuje, že v Indii je tiež dáky Baltistan a že ich jazyk pochádza dáko stade. Vraj by sa
s nimi dohovoril. Lingvistické okienko uzatvára tým, že aj naše jazyky sa vyvinuli cez Balto-slavické až na
rôzne Slävienske. Takže nielen vďaka cyrilometodskej obrode, ale aj vďaka Litovským kempmenežerisom môžete
čítať skvosty Instagramu.
Cesta nám ubieha ľahko, naše zúbožené zadky si pomaly zvykajú, ruky nám tŕpnu menej, idylka. Problémom je,
že aj keď je všetko označené ako cyklotrasa, väčšinu dňa si to valíme po ceste 1. triedy, či jak to tu
volajú. Proste po tej oranžovej trojčíselkovej na Mapy.cz (Google litovských bajkúrov nenávidí a na mapách
ich ignoruje). A na tej ceste platí 90ka, takže okolo nás občas presviští kamión a robí tlakové vlny.
Celá cesta bola dosť nezáživná, ťahali sme sa kúsok od ruského územia “rovným” asfaltom cez vykosený les. Na
večer sme si po ca 80km vybrali kemping s nekonečne dlhým názvom. Keď sme ale za mierneho dažďa prišli,
ukázalo sa, že je to viac hotel ako kemping a že tam nikto z menežerisov nie je.
Chvíľu sme sa potulovali po okolí, že snáď niekto príde. Keď nikto nechodil, osmelili sme sa a vliezli do
banketovej miestnosti, kde boli zbytky večere a svietilo sa. Rovnaký príbeh, nikde ani nohy. Ale v
servírovacích misách bola kapustová polievka, varené zemiaky a šalát 🙄 a oni by to i tak všetko isto
odpratali a vyhodili, nie? Poznáte tú rozprávku o Zlatovláske a 3 medveďoch? Zopár zlatých vlasov mám a
polievka bola úžasná.
Spokojne najedený (ý, lebo Mia mala len jednu misku polievky a bála sa, že nás dakto načape) som zistil, že
na wc sa dá celkom slušne osprchovať. Aspoň od pása hore. No. Ďalšia radosť vo mne.
Už nám teda zostáva len posteľ. Začala sa nám (umytým a polosýtym) pozdávať myšlienka, rozložiť si stan
niekde nenápadne na obrovskom pozemku hotela. Vtedy prišla skupina lokálnych bajkúrov, ktorí tu mali
rezervované izby a ponúkli sa, že poznajú menežerisa a zavolajú mu. A ten že nech sa zaparkujeme do izby 10,
že kľúče sú vo dverách a že nech necháme peňáz po checkoute dade v izbe.
V Litve je síce povolený kempovanie na divoko, ale asi nie na súkromnom pozemku, tak ponuku radšej
prijímame.
Leave a Reply