Sopky sú na svete, dáme si Repete!
Ešte ani nestihla vyvanúť síra z vlasov a vyblednúť spomienka na lepkavé sedadlá economy class vlaku a už
sme vstávali na ďalší sopkovýlet. Tentokrát o 200km východnejšie a o 2h skôr. Správne, budíček o polnoci.
Sympatické je, že o tomto čase je vocca vždy rovnako zničený ako my, takže sa nepokúša konverzovať a v aute
spíme (okrem vodiča?) všetci.
Rozdiely oproti predchádzajúcemu dňu nie sú veľké. Jeme inú príchuť cereálnych keksov a namiesto minikoní sú
tu pre leňochov lokálci s vozíkmi, na ktoré si turista naloží ric a potom ho 2-3 ťahajú za 60+ dolárov hore
_fakt_ strmým kopcom. My sme o niečo prebratejší ako po prebudení, ale nie o moc, tak žartujeme s voccom, že
keď chce, nech si ten vozík objedná, že ho potom hore počkáme.
O polnoci už na kopec vyštartovali baníci, ktorí sa celý deň zabávajú nosením sírových plátov, najprv na
chrbte po 60-80kg od jazera v krátere na okraj, a potom vo vozíku dole, kde ich od nich za cca 8 centov za
kilo vykupuje kapitalista. Denne si zarobia okolo 16 dolárov, takže si zrátajte, koľko kíl musia doniesť.
Ale vraj ich to baví, že jednoduchá práca a ešte sú aj na čerstvom vzduchu a nemusia sa cickať s turistami
(tak presne to nebolo formulované).
Slovo baník je navyše nepresné, lebo v krátere pri spomínanom jazere sú diery, z ktorých čľapká tekutá síra
vyhriata na príjemných 600 stupňov, chvíľu si na vzduchu oddýchne a pohorí krásnym modrým plameňom a baníci
len počkajú, kým jej stuhne dosť veľký plát a ten odlomia. A fajčia pri tom. V ovzduší, kde nám slzili oči a
ľudia bez masiek non-stop kašlali.
Slovenská wiki stránka o síre a jej produkcii je mega nudná, na anglickej je tento pekný citát od Booker T.
Washington, voľný preklad môj: “Nie som zatiaľ pripravený povedať ako veľmi verím v existenciu pekla, ale
sírová baňa na Sicílii je asi to najbližšie peklu čo v tomto živote uvidím”. A sicílska baňa asi vypadala
dáko podobne.
Keď sme sa dosť nabažili ohňa a smradu, pocvakali sme fotky z okraja krátera a zbehli naspäť k autu. 7:30 a
denný program už splnený. Cesta vozíkom pre lenivých by stála len 15$ smerom dole, ale vypadalo to na zlý
druh adrenalínu.
Dlhé roky hovorím, že najlepšie sa stopujú stojace autá, napríklad na benzínke. Vodičom odpadá celé
rozhodovanie, či zastať, lebo už stoja. Po dnešku k tomu pridávam trajekty – ten autobusár ani nestihol
cigaretu zahasiť a už sme mu sedeli na predných dvoch sedadlách 🚌
Leave a Reply