Orol pristál!
Teda, pristál už včera, ale to ešte nemal silu páchať influencerstvo. Dali sme si pekných 24+h cestovania,
to človeka úplne neosvieži.
Zhodnotili sme, že babie leto v Európe končí, tak sme radšej zvolili miernu formu geoarbitráže. Zatiaľ je tu
síce zamračené rovnako, ale aspoň je vonku 28 stupňov.
Doterajšie postrehy a pozorovania:
Istanbulské letisko má len hodinu wifi zadarmo. Ešte že som stihol vyklikať LoungeKey účet pár minút pred
limitom, takže sme mali relax a pocit miernej nadradenosti #influencierstvo
V jedinom obchode s knihami bolo najviac titulov po anglicky a keďže poznajú crowd, ktorý sem zavíta, na
poličkách mali prevahu knihy na sebapoznanie a sebazdokonaľovanie (Ikigai, The subtle art of not giving a
f*ck). Môj Kindle praská vo švíkoch, ale Mia si zobrala prvú spomenutú so sebou. Zbytok autorov tvorili samí
Number 1 international best-selling author. Aj by som si prečítal, ale cieľom je viac tvoriť a menej
konzumovať, takže to bude musieť počkať.
Technológia zrovnoprávňuje. Nemajú tu síce Uber a Bolt, ale Gojek a Grab, a preto sme si znova ušetrili
hádanie sa s taxikármi a do mesta sa dostali na jeden klik (pre detailistov, bolo to okolo 30 klikov, ale
furt lepšie ako sa nechať ošklbať a vytočiť).
Okrem toho som postrehol, ako sa vyvíja naša cestovateľská skúsenosť, konkrétne, z čoho máme radosť. Naša
prvá väčšia cesta po svete (pred 8 rokmi 😅) bola tiež v Ázii, preto mi asi príde to zrovnanie príhodné. Už
nás neteší za každú cenu zjednávať a handrkovať sa s domácimi (a la Maroko. Kto bol vie, kto nebol, nech ani
nechodí), lebo či zaplatíme za cestu 10 alebo 12 eury nás i tak z biedy nevytrhne. A možno to prišlo len
vekom. A zmenou pohľadu na svet. #hlavnene”hlavnelevne”.
Stále ale poteší street food na plastových stoličkách uvarený na uhlí s prímesou plastových fliaš a pohľad
na JVázijskú pouličnú elektro inštaláciu.
A včera večer som pri tabličke Läderach pumpkin spice čokolády zistil, že som asi mladá biela mileniálka.
Leave a Reply