V Takayame máme pred sebou plodný deň plný objavovania. Kúsok od hotela je takzvaný “ranný trh”, takže keď sa po 10 vyterigáme von do dažďa, zamierime tam. Ukáže sa, že miestni trhovníci pochopili, čo turista chce. Kávu. Celá oblasť sa len tak hemží kaviarňami; okrem toho sú tu ešte v historických drevených domoch ako zo samurajského Jidaigeki suvernírshopy s paličkami, sójovkou, saké a kozmetikou. Kupujeme dáždnik a paličky. Nekupujeme sójovku, saké ani kozmetiku. Balanc!
Poobede ideme do najväčšieho domčeka, ktorý sa volá Jin’ya. Svojho času to bolo sídlo miestnej vlády, kde bol lokálny daikan (starosta Gelnice), a neskôr aj lokálny gundai (starosta Sabinova, 2x toľko obyvateľov a áno, našiel som si čísla!). Proces toho, ako bol ktorý starosta povýšený na ktorú pozíciu mi nie je zo zle preložených anglických vysvetliviek jasný, ale predstavujem si to nejak ako vývojové stupne Pokémonov. Jin’ya ako taká je super, všade je drevo a tatami a posuvné steny, aby si mohli spraviť zo 4 izieb PKO, keď sa im tam dovalilo veľa hostí naraz. V strede budovy je záhradka, kam si mohli úradníci chodiť oddýchnuť od extra otravných sellákov, ktorí zase nedoniesli dostatok ryže na zaplatenie daní a posťažovať sa, ako Aguri z kopírovacieho oddelenia smrdí.
Po hodine bosého chodenia kade tade sme už aj radi, keď prídeme na koniec. Ono, vykúriť budovu tohto rozmeru a týchto tenkých stien nie je len tak, a tak sa o to aktuálni prevádzkovatelia ani nepokúšajú. To v kombinácii s dnešným počasím znamená veľmi studené nohy. Na ich zahriatie sa ideme napchať hotovým jedlom z blízkeho supermarketu a potom prechádzať po “Higashiyama vychádzkovej cestičke”, ale po treťom chráme a druhom cintoríne máme aj tejto zábavky dosť a ideme radšej jesť.
Ráno pokračujeme v púti po prefektúre Gifu. Celá oblasť je známa tým, že tu majú dedinky, kde sú ňuňu tradičné domčeky s vnútornými ohniskami a slamenou strechou, ako z tej storky o prasiatkach. Asi tu majú aj vlke, ktoré by im ich mohli sfúknuť (v spolupráci s medveďmi, ktoré tu majú zaručene), ale viac sa boja turistov s otvoreným ohňom, a preto má každý slamenostrešný domček dedikovaný hydrant, ktorý môžu otvoriť a začne im naň priamo striekať fontánka. V zime je na domčekoch ešte navyše hrubá prikrývka snehu, a tá je poriadne nehorľavá. Táto zima je ale divná, snehu je pomenej, na strechách žiaden. Po prvej dedinke, Shirakawago, chodíme občas len v tričku – niečo, čo by sa tu vo februári nemalo dať.
V Shirakawago je najviac domčekov z celej oblasti, cez 100, ale to tam už rátajú kadejaký kurník alebo šopu s trochou slamy navrchu. Tých veľkých – ktoré sú skoro všetky zmenené na múzeá alebo reštaurácie – je možno tak štvrtina z toho počtu. O 10 otvoria pre verejnosť a zakúria v ohniskách, takže celý interiér je hneď plný dymu a PM2.5 častíc. Nie nadarmo nie sú nikde v rebríčku dlhovekosti (žiadna modrá zóna sa nekoná, ale prekvapivo nie sú ani ďaleko za národným priemerom). Oni sami sa tvária, že vydymené drevo je odolnejšie, a teda je tento design zámerný, mne to len príde, že si nechcú priznať porážku a hanbia sa za to, že za všetky tie roky nevynašli komín.
Ďalšia rozpačitá úvaha, ku ktorej domáci dospeli: v celej dedine nie sú nikde žiadne smetné koše, aby to vraj neuberalo tradičnému rázu dediny. A ak náhodou niekde kôš nájdete, bude tam pricapený papierik, že tam nemáte hádzať smeti a vraj si ich zeberte domov. Neviem ako im táto stratégia vychádza v praxi, mne to nepríde príliš rozumné. O chvíľu dopadnú ako tá dedina, kde bol jarný festival spojený s očumovaním sakúr a výhľadom na Fuji-sana – lenže kvôli odpadkom, ktoré vraj po festivale zostali, a návštevníkom, ktorí vraj čúrali kade-tade, sa ho rozhodli zrušiť. Keby mali trochu chochmesu, pripravili by im smetiaky a toitoi búdky a vyberali vstupné.
V tradičných domčekoch je výstavka rôznych predmetov, čo domáci používali. Obživu tu mali z pestovania ryže, chovania hodvábnych červov, výroby papiera a prísad do pušného prachu. To posledné začali robiť po tom, ako sem dakto priniesol technológiu z Kórey, kedy sa zakope zem, moč, lajná z červíkov a rôzne posekané trávy k ohnisku a nechá sa to kvasiť a hniť (dlho). Potom sa výsledný humus vykope a zredukuje v hrnci a máte dusičnan draselný, KNO3. Výhodou vraj bolo aj to, že dedinky sú zle dostupné, a preto to mohol každý ľahko utajiť pod svojím obydlím.
Do druhej takej dediny, Suganuma, už v doline Gokayama v prefektúre Toyama, nás zoberie bus, ktorý si hrdo vraví “Autobus Dedičstva”. Výhodou tejto je to, že je natoľko v paži, že zatiaľ čo v pravej bolo určite cez 1000 turistov za deň, tu sme ich stretli tak 15. Domčekov majú asi len 10, a keďže už všetko o živote v nich vieme, ani nám netreba ísť dnu.
Spíme ešte o 3 zastávky busom dedičstva ďalej, v zrekonštruovanom ryokane – to je taký podobný tradičný domček ako Jin’ya, len v menšom. Človek spí na tatami a futóne a zosendvičuje sa dvoma plachtami. Sme tam jediní hostia a pán domáci nás navyše po raňajkách hodí na zastávku, takže s prehľadom stíhame ešte do tretice dedinu Ainokura, vraj najkrajšiu z celej oblasti. Tu si myslíme, že znova nebude čo robiť a že teda 2h budú až až, ale nakoniec po prechádzke na výhľad a robení hluku všetkými dostupnými hudobnými nástrojmi v múzeu nemáme až toľko času nazvyš. A teta v múzeu ma pochválila, že mi ide perkusenie na sasaru ako rodenému muzikantovi z ich dediny. Teda, nepoužila toľko slov, lebo nerozprávala po anglicky, ale zdvihla palec a vravela good 👍
A o 4h nato sme vďaka busu dedičstva a Shinkansenu “Hokuriku” v Tokiu.
Leave a Reply