Presvedč sám seba, že nedokonalosť a nepohodlie sú pre smrteľníkov bežné, a nebudeš poznať ani nespokojnosť, ani zúfalstvo. To platí aj pre bajkúvanie a lyžovanie v prašane.
Tokugawa Ieyasu, prvý japonský šogún obdobia Edo, 1868, preklad: ja
Otaru nebolo v pôvodnom pláne, ale odkedy sme tu a celý môj Instagram sa zmenil na Discovery Channel o Japonsku, máme veľa impulzov na zmenu plánov. Okrem iného teda vieme, že v Kyote je preturistikovanie a domáci sa na to začínajú hnevať. A potrebujem ja, aby na mňa dakto pri konzumácii v izakayi striekal vodu, ako to robia turistom v Barcelone? Takže tentokrát Kyoto vyraďujeme. Za tento výlet sme ešte nevideli ani jeden nápis v zmysle ”turista choď domov”, tak to tak chceme nechať. Je ale možné, že tu tie nápisy boli, len boli zakryté snehom/napísané znakmi a teda sme ich nezachytili. Ktovie.
Otaru je menšie prímorské mesto, ktoré má na rozdiel od iných hokkaidských miest, ktoré sme navštívili, aj zopár pozoruhodnejších historických budov. Navyše je to dobrá a (správna a) ekonomická východisková poloha pre lyžovanie v neďalekom stredisku Kiroro, kde im dzigá najviac prašanu naokolí.
Ale tento plán sme taktiež museli preplánovať, lebo v takom teple, aké tu všade zavládlo, by rozlúčkové poprášeníčko neprášilo. Nabudúce!
Lyže sme zbalili to vakov spolu s ostatným lyžiarskym haraburdím, na pokyn domácej zablokovali vakmi núdzový východ a vydali sa (znovu)objavovanať mesto. Deň sme strávili konzumáciou surových rýb a rôznofarebných sladkostí, nákupmi suvenírov na ultra prepchatej obchodnej ulici, kaviarenským povalačstvom a celé to zakončili kúpaním sa a večerou v lokálnom onsene bez jediného Austrálčana alebo Amíka 😍 😍😍
Ďalšie ráno sme nasadli na bus do hodinu vzdialeného Sappora. Lyžiarske vaky sme odovzdali dvom mačkám (parádna služba Yamato na posielamie batožiny po krajine, kiežby takéto čosi takto fungovalo všade inde), ktoré nám ich doručia a týždeň postrážia na letisku v Tokyu a my môžeme tak úplne naľahko odletieť na pár dní na Honshu – konkrétne do Nagoya.
Existuje stránka “Nagoya nie je nudná”; už len tento fakt vám isto čo-to napovie o reputácii, akú toto mesto má. Pre dvoch Robinsonov priletivších z okrajovej časti krajiny je to však celkom veľká zmena – celé centrum samý mrakodrap, na každom kroku dostupné jedlo.
Oné. Ešte k tej okrajovej časti mám informáciu, ktorú som chcel spomenúť už dávno, ale nebol čas. Do dákych 1869 (nice!) sa všetko Japonsko na severovýchod od Honshu označovalo názvom Ezo (蝦夷). Rovnaké znaky sa používali pre ľudí, čo tu žijú, len sa čítajú Emishi. A to v preklade (do angličtiny) znamená “shrimp barbarians”, čiže krevetoví barbari. Mne to príde extrémne zábavné – ako keby sa všetci v bratislavskom kraji rozhodli, že Orava nebude Orava, ale “zemiakoví zaostalci” a za Bystricou (vektor doprava) nežijú východňáre, ani paštikári, ale “strapačkoví divosi”. A to by bol oficiálny názov daných krajov! 😍
V Nagoyi stihneme večer jednu slušnú reštiku, čo servíruje doikatsuman – grilovaného úhora, a potom ďalší deň ešte ich hrad a nákupno-zábavnú časť Ōsu (hlavne preto, že sa ľahko pamätá a zadáva do máp). Stále sa nedostávame k nakupovaniu nožov, ale po očku už poškuľujeme po vhodných obchodoch. Ono, kúsok od Nagoye je Seki, čo má byť jedno zo stredísk výroby nožov a keby máme viac času, asi by som sa prihováral za jeho návštevu. Takto si len podvečer zoberieme autobus do mesta Takayama vo vedľajšej prefektúre Gifu a kŕmime sa na večeru Hida beef (lokálne kravy). Kuchár mal toho veľa na práci, keďže celá izakaya bola one man show, a tak nám zabudol spraviť polku objednávky. Najedli sme sa dosť aj z toho čo dodal, takže nakoniec ešte aj dobre.
Leave a Reply