Plány sa plánujú, blázni sa radujú!
Planto, 347 pred Kristom
Odhrniem záves na hostelovej posteli, prihrniem sa na raňajky a nahrniem si vajcia na tanier. O chvíľu pípne správa v Moiwa lodge skupine, a tak zahrniem Miu informáciami – včerajšie sneženie a dnešný vietor a nečas namiesto očakávaného “powder day” uvarili situáciu, ktorú lokálni lavínobráškovia označujú ako Extrémne nebezpečná a kvôli tomu minimálne doobeda nebudú otvárať ani vrch strediska, ani žiadne gejty, no proste mizernosť nad mizernosť.
Mia sa durdí ako Ďurošík, ale ani ona nechce skončiť dakde pod odtrhnutým snehovým previsom, ktorý podľa tej osudnej správy váži toľko ako autobus (asi aby si to vedel predstaviť aj priemerný Amík, ktorý je zvyknutý miery vyjadrovať v prirovnaniach).
Takže chciac nechtiac máme oddychový deň.
Najprv sa ideme prejsť a najesť do kaviarne poblíž, kde konečne máme rozumnú kávu – v kaviarni na letisku mi doniesli na objednávku “espresso” kanvičku s 3 dcl tekutiny. Už som pil rôzne po svete rôzne hnusnú kávu, veď sme aj bajkovali cez Nemecko, že áno, ale tu som si povedal dosť a kanvičku im vrátil a nakázal im skúsiť to radšej znova.
Z kaviarne sa prejdeme cez športový obchod a onsen č.1 (rezervácia komba onsen a bravčový rezeň na večeru na zajtra) do onsenu č.2 (náš zatiaľ druhý s vonkajším bazénom pre zmiešané kúpanie, a prehľadom najdrahší zo všetkých, a pritom kvalitou tak medzi spodnými troma. A potom že Grand! Vôbec! Poor Hotel Niseko.). A keby nemešká bus 6 minút, tak ho kvôli meškajúcim hodinám v kúpacej miestnosti premeškáme a musíme 25 minút šlapať po blbej ceste naspäť (a zmeškáme večeru v chate).
Deň nato je fajn. Počasie sa umúdrilo a lyžujeme. Konečne s lyžami na chrbte vyšlapeme na vrchol Niseko-Annupuri, o čom Mia snívala od začiatku a ja som bol príliš lenivý. Máme ideálnu šancu vyskúšať preslávené Backbowls (zadné misky kopca #volajtemaslovnik) a brány, cez ktoré sme doteraz ešte nešli – ale keďže sme neskoro, za moc to nestojí a všetko je ľadové/pojazdné. Domáci vedia, že teba byť medzi prvými 50timi čo šľapú, inak to je slabota.
Večerný program sme si zabezpečili už včera, takže už si ho stačí len odžiť. Onsen je fajn, pri vstupe do vonkajšej časti si obaja nezávisle na sebe spomenieme, že sme tu vlastne už boli pred 3 rokmi – len vtedy nás hore dole vozili voccovia a teda sme nemuseli vôbec dávať pozor na to, kde to vlastne sme. Tentokrát má výnimočné blbú skupinu turistov vo svojej časti Mia, ja sa nahrejem ako spokojná snežná opica. Čistí a prihriati ideme na večerný šnicel. Ukáže sa ale, že od času, kedy ľudia písali recenzie na Google mapy, zmienila reštika taktiku a z rezňa je omakase, t.j. kopec maličkých mištičiek s rôznym viac či menej rozpoznateľným obsahom. Na začiatku majú hladné oči smútok, na konci ho majú prepchaté bruchá.
Ďalší deň sa počasie znova zhlúpilo, oteplilo sa nad 0, všetok sneh je mokrý a prašan sprašivel a spľasol. V pláne bolo konečne pojazdiť ten butikový prašan v Moiwe, haha. Nakoniec je z toho len míňanie bodovej permanentky, čo zostala zo ski túry, a sedenie v kaviarni “Salónik Preccedu”. Kaviareň je jurta pod svahom, kde nás vo-🇨🇭-vyučená Francúzka a jej kolegyňa Poľka nakŕmia austrálskou kávou a mäsovými koláčmi.
Pred odchodom z kaviarne za nimi príde iný Austrálčan, že si pri umývaní rúk spláchol prsteň dakam, a že či mu ho môžu vyloviť zo septiku.
A potom ideme pápá do Otaru.
Leave a Reply