Niseko je preceňované, ic dade inde.
C-ic-ero, 88 pred Kristom
Kto bol na Bali predtým, ako sa tam na lacné drinky (a všetko ostatné) dohrnuli štyri nekonečná Austrálčanov a ekonomiku ostrova “povzniesli”, ten vie, čo to obnáša. Nevravím, že by ma nebavili všetky tie príbehy o tom, ako sa domáci sťažujú, že sa im namiesto retardérov ležia na ceste retardi a potom ich to príliš natriasa na skútri.
Do Niseka sa takto hrnú zas a znova tisíce Amíkov (ktorým tento rok nenapadol sneh) a Austrálčanov (ktorí nemajú poriadne ani kam by im ten sneh mal napadnúť). A dosť z nich má navyše pokúpené americké Ikon pass sezónky, takže je to tu pre nich ešte lacnejšie a lákavejšie. A potom vymýšľajú blbosti ako neskorý check out z hotela za 50$ (“great value!”) a lístok Niseko Black – lyžovanie hodinu predtým ako otvorí lanovka pre verejnosť + prednostné predbiehanie radov za 820 eur (!!) na deň.
V bežnom živote lyžiara to znamená, že na lanovke a v radoch sú samí hluční native speakeri, v reštauráciách vám furt dakto reve za chrbtom o americkej politike (po tom, ako som si na reddite nastavil filtre na slová Trump a Musk a republikáni, nech to nemusím čítať, ma to štve ešte viac) a v onsenoch je väčšina z nich v hlučných skupinách s alkoholmi (videli sme už aj sklenené fľaše, čo je vrchol retardovanosti). Väčšina z nich sú chlapi, takže moja kúpeľná relaxácia v podstate neexistuje; Mia to má o niečo lepšie, ale nie o moc.
Prvý deň jazdíme v Niseko United – 4 strediská spojené dokopy vlekmi na vrchu kopca, ktoré majú každé iného vlastníka. Kyvadlový bus z hostela nás vyhodí v najbližšom, Annupuri. My sme ale prieskumníci a ideme samozrejme hneď do toho najvzdialenejšieho, skade sa potom samozrejme nestihneme vrátiť na lyžiach a musíme si brať linkový bus do onsenu, ktorý sme si vyhliadli, a stade zavoláme na ubytko, aby nás zachránili a doviezli naspäť. Nikdy som nevravel, že sme dobrí prieskumníci.
Druhý deň ideme znova tamtiež. Tentokrát sa odvážime ísť viac cez gejty – podliezanie lán je tu veľmi zakazované, priemerná kabínka lanovky má asi 3 plagátiky s varovaniami, aby sme to nerobili, tak nerobíme #ordnungmusssein. Totiž, ako Česi a Maďari v Tatrách, tu sa im zvyknú váľať dole z útesov spomínaní kenguráci a to robí stredisku zlé meno. Gejty sú otvorené od 10 do 14 (nižšie dlhšie, vyššie kratšie, ak je mizerné počasie, chodia ski patroláci a zatvárajú ich) a človek sa môže vyšantiť mimo rezortu. Po lyžovaní ideme cez les až do strediska Moiwa, pod ktorým je náš lodge (ale ktoré si pýta viac peňazí za svoje 3 lanovky ako Niseko za svojich 32, lebo “boutique powder”). Stade je to krátka prechádzka do onsenu a reštiky (izakaye) vedľa, kde varia vnútri na uhoľných griloch a podľa toho je tam aj dym. Chytá ma nostalgia na stredoškolské roky, kedy bývalá taká krásna dymová clona v každom podniku na úrovni, ktorý sme navštevovali.
Ako bonus nás hodia na ubytovanie autom, ak si dáme aspoň jeden alkoholický drink. A potom móže človek skúšať žiť ako abstinent!
Deň 3 v Moiwa lodge. Vstaneme normálne, vonku mizerná viditeľnosť, ale nestrácame nádej. Plní vajec a slaniny si kupujeme bodové lístky na Moiwu, rozhodnutí ísť turistikovať aj cez tie prekliate postranné laná, ak by sa inak nedalo. Ostatní lyžiari pri hlavnej stanici potvrdia, že hore nestojí naštvaný ski patroler s píšťalkou a nebude nás prudiť (ako to robil deň predtým, keď som chcel vložiť život do rúk Mapy.cz a prejsť po vrstevnici do tej našej doliny, ale patroler že “niiijéé, nedá sa, zhyniete!”). Skôr ako ale stihneme vykonať tento akt rebelstva, príde za nami teta z pokladne, že teda nám už otvorili G6 a že môžeme ísť ako slušní ľudia na túru.
Goshiki onsen (predstavte si priemerné oravské kopanice s kopami snehu šade a smradom, kde líšky s mývalmi dávajú dobrú noc a asfaltka náhle končí neoznačenou 2m snehovou stenou) nájdeme bez väčších problémov. Lyžovanie nad ním je fajn. Trochu problematickejšie je sa k nemu dostať, lebo “otočky vo výstupe” (vraj sa takto prekladajú kick-turns) v strmom 40°+ svahu s hlbokým snehom na našich najdlhších a najtučnejších lyžiach nesparkujú joy. Je to veľmi mid aktivita, zero aura, 67 no cap.
Po druhej jazde už kvôli hustému sneženiu a vetru nevidíme ani kam ideme a orientujeme sa znova len podľa Mapy.cz. Padne rozhodnutie, že onsen istejší kalamity a frčíme sa zohriať do vodičky. Z tej lezieme zrelaxovaní pred pol 5 – odteraz vieme, že pre príjemný zážitok stačí ísť na lyžiach hodinu v zlom počasí smerom preč od všetkého, čo sa málokomu chce. Aby tej relaxácie nebolo priveľa, tak pre mentálnu vyváženosť prechádzame do stresového módu a makáme naspäť k vrchnej stanici lanovky. O 5 je západ slnka a nechceme ostať na zlej strane kopca potme vo víchrici.
Počas nášho pobytu vo vedľajšej doline stihol vietor a sneh zakryť všetky stopy, čo tu lyžiari za deň spravili. Na prístupovú cestu od rolby sú nahrnuté polmetrové kopy prašanu (hurá), ktorý sa ale pod lyžami prepadáva a robí cestu namáhavejšou, ako sme si predstavovali a pamätali (nie hurá).
Svah k chate ideme potme, čo je celkom zábavná skúsenosť – a stihneme to dokonca štvrťhoďku predtým, ako na svah vylezú rolby a ich naštvaní vodiči.
Vode dneška můžu všem tvrdit voe, že se cejtím jako sebevražedný český turista voe 💪🇨🇿🍻
Leave a Reply