V Tokiu sme si nechali 2 dni, že predsa sme tu už boli viackrát a teda vieme čo a ako a nemusíme to tu naťahovať, že to bude určite dosť času.
Nebolo.
Bývame pri zastávke Hamamatsuchō. Že nech teda objavíme novú štvrť. A navyše je z nej dobrý spoj na letisko.
Ešte večer po príchode stíhame ísť na mestský úrad. Na vrchu je totiž vyhliadková plošina prístupná verejnosti, a navyše len za lacnú cenu čakania polhodinu v rade. Rady by boli ale isto aj na tie vyhliadky, kde by od nás drankali drahocenné yeny, takže toto bola lepšia voľba – a navyše pre ľudí ležiacich na umelom trávniku pred budovou robia každú polhodinu svetelné predstavenie. Na Slovensku čo počúvam sa na vládnych budovách robia len machové steny a predražené okná 🤷♂️
Vyhliadka je fajn, ale čo bolo špeciálne bolo voľne stojace piáno, na ktoré čakajú Japonci rad (!). Rad bol asi na 30 minút, lebo každý muzikant mal limit 5 minút hrania za jedno usadnutie k piánu. Limit sa dodržiava, a keď jeden chalan skončil skorej, teta so stopkami (!) mu povedala, že nech ešte neodchádza, že mu zostáva minúta a pol hrania a chalan začal hrať niečo ďalšie. Asi tretina z nich sa po odohraní svojej skladby zaradila naspäť do radu, aby čakali ďalšiu polhodinu a mohli znova hrať. Tí, čo ste si mysleli, že sú iné národy, ktoré majú čakanie v rade radšej (ha) ako Japonci – teraz je správny čas zmeniť názor!
Prvá aktivitka prvého celého dňa je výstava digitálneho umenia Team Labs. Ak náhodou jeden z vašich online sociálnosieťových algoritmov zavetril záujem o Japonsko, určite vám dáke storky už ukázal. V Tokiu sú 2 lokality, Planets a Borderless, a podľa komentárov prvá trvá 1,5-2h a druhá 2-3h. Keďže nás poznám, tak viem, že naše návštevy múzeí a výstav vždy trvajú dlhšie ako vraví odhad, a teda ideme do Planets.
Popisovať celú výstavu asi nemá zmysel. Väčšina vecí tam svietila a dalo sa s nimi interagovať. Okrem kvetín, ktoré nesvietili, ale utekali z dosahu, keď ste sa ich išli chytiť. A strieborných vajec, ktoré robili zvuky, keď do nich človek búchal. Celý zážitok by bol omnoho lepší, keby tam bolo o 90% menej ľudí a o 100% menej detí, ale taký je život. Aha, a prehliadka nám trvala niečo cez 3 hodiny.
Z výstavy mierime cez 2 iné umelé ostrovy na stanicu metra a rýchlo nakupovať nože. Tentokrát na našej obľúbenej Kappabashi ulici strávime asi 3 hodiny a odnášame si z nej 6 nožov rôznych dĺžok, ale ani jeden z nich nezostane u nás a po príchode všetky postupne rozdáme. Mia túto skutočnosť začína skoro okamžite ľutovať.
Keď už sme v tej Asakuse, využijeme príležitosť a dáme si konečne poriadne running sushi, lebo to posledné síce malo pás, ale tanieriky nám podávali kuchári, čo je, uznajte, nuda. Zato Kura sushi má 2 pásy, jeden kde sa vám plné tanieriky špacírujú pred očami, a druhý, nad tým prvým, kde prichádza expres z kuchyne, keď si na tablete naklikáte objednávku. Čakacia doba na túto reštauráciu bola hodina, takže sme si vzali poradové číslo a šli ešte loviť suveníry po okolí (neulovili sme nič, lebo sme boli už z celého dňa presýtení vnemov a nemali už žiadnu energiu na nakupovanie, ale lepšie ako stáť a pozerať sa na ľudí, čo sa napchávajú tuniakom). Ľahká večera obnášala 15 tanierikov (za každých 5 môže človek vyhrať čínsku hračku. Nevyhrali sme), zaplatili sme 24 eur a spokojne okolo Senso-ji chrámu na hotel spať.
Deň 2 začíname bez dopravy metrom, čo je v tomto meste dosť nezvyčajné. Ideme pozerať sakury. Teda, tie pravé ešte nekvitnú, ale fejkové skoré zakury (fakt!), ktoré sú viac ružové, už sú v rozpuku. Cestou k najbližšiemu parku stretneme maratón. Najprv paramaratón, kde okolo nás prefičí leader na karbónovej trojkolke, a ďaleko neskôr obyčajný, kde súťažia ľudia po starom, ako neandertálci, bez kolesového upgradu. Maratón ako taký je nuda, ale doprovodý program nás zaujme, a tak počúvame asi polhodinu skupinu japonských bubeníkov, čo mlátia všetky napnuté kože a zaručene rozptyľujú bežcov od ich ideálneho tempa.
Následne popod Eiffelovku menom Tokyo Tower prejdeme k iným sakurám, ktoré Mia polhodinu fotí a ja zatiaľ píšem blog. Odvezieme sa k Tokyo Skytree, čo je iná veža a rastie pri nej čo? Zopár čerešní, spomedzi ktorých vetvičky je dobrý výhľad na špic. Takže sa na tento fotospot čo? Stojí rad. Ale fotografi nemajú obmedzený časový limit, takže tento rad trvá podobne dlho, ako ten klavírny.
Návštevy Tokia by neboli kompletné bez zvieratkovských kaviarní, tak zamierime do Capyness (capybara + happiness, pre tých pomalších 🦧), kde sa človek za úplatu môže 40 minút mojkať s 3 kapybarami vykúpenými zo zoo. Ťapkanie a škrabkanie tolerujú, do varu ich privedie až hrnček s trávou, ktorou ich môžeme kŕmiť (klieštikmi, aby nám náhodou svojimi 6cm zubiskami neukusli prst). Na poschodí nad nimi je kafe s poníkmi, možno navštívime nabudúce.
Ďalšia zastávka je Ueno park, kde sú sakury a výhľady a prvá väčšia koncentrácia sociek. Ani jeden z nás si to už nepamätal, ale v tomto parku sme už boli pri našej prvej návšteve Tokia pred 9 rokmi. Kúsok od parku je jeden obchoďák, kde by mala byť lokálna verzia Ikei, ktorú si chceme pozrieť (Mia mala nápad doniesť si domov tatami a tie nepredávajú obyčajné suvenírshopy). Obchoďák je sklamanie, Nitori za nič nestálo a ani žiadne ďalšie suveníry sa nepodarili. Chtiac nechtiac teda mierime – so zastávkou v reštaurácii servírujúcej rôzne grilované jazyky – do vedľajšej štvrti do Don Quijote.
Toto je obchoďák iný – je otvorený nonstop, má 6 poschodí suvenírov, tričiek, akčných figúrok a anime kostýmov a zaručene spôsobí preťaženie zmyslov. Odchádzame vyčerpaní a urýchlene opúšťame štvrť Akihabara, kde sa už teraz pohybujú hlavne rôzne podnapité partie a ulice lemujú slečny v kostýmoch slúžok, ktoré sa ich snažia nalákať do barov s rovnakou tématikou.
Nás čaká už len balenie a ranný let naspäť do Európy. Na letisku vyzdvihneme oba vaky s lyžami, mačky Yamato zase nesklamali. Zhodou okolností neletíme s prestupom na Blízkom východe, takže nezostaneme zaseknutí dakde v Abu Dhabi a batožinu nám tak stratia (nestihnú preložiť) až v Mníchove (ideálna situácia, lebo sa nemusíme trepať domov s tými vakmi, ale privezie ich picino ďalší deň).
Ostáva nám len radostne spomínať na akčný mesiac a oplakávať absenciu všadeprítomných ryžových trojuholníkov a kávy v plechu z automatov, ktoré k nám ešte nedorazili.
A wc fontánok 😭
Leave a Reply