Mestský život je boj. A nuda. A žrádlo. Dualita (trialita?) dovolenky v meste.
Zase prší. Z Córdoby do Sevilly ale chodí bus. A my už vieme, ako to chodí. Navlečieme 2 sáčky, skôr pre teatrálny úkon ako pre reálnu ochrana bajkov. A o dáke 2h vystupujeme na Plaza de Armas, bajky len o trochu viac doškriabané ako keď šli do bruška autobusu.
Úplne náhodou sme si našli ubytovanie pri Herculovej promenáde, čo je očividne centrum (jedno z nich) spoločenského života. Celé veľké námestie lemujú bary, kaviarne, pivárne a ďalšie zábavnosti.
Sevilla je celá pekná, má niečo okolo 700k obyvateľov a príde sem za rok 5x toľko turistov. Čo je možno trošku menej ako v Prahe, ale stále veľmi veľa. Spíme tu dokopy 4 noci. Zoznam veci, čo sme stihli pozrieť:
– Setas de Sevilla – sevillské drevené hríby v centre, vraj najväčšia drevená stavba na svete. Postavil ju tu dáky Nemec namiesto hnusného parkoviska čo tu bolo predtým (a pred ním dáky kostol, čo schátral a zbúrali ho). Väčšina ľudí sa sem driape na západ slnka, a je celkom dobrý výhľad na okolie. Po západe slnka zapnú svetielka a začne sa to pravé vytváranie obsahu pre sociálne siete, lebo je všetko ňuňu farebné a bliká.
– Collegiate Church of the Divine Savior – druhý najväčší kostol po katedrále, načančané baroko všade, a navyše je vstup v cene lístka do katedrály, no nekúp to. Všetci sú tu vypasení, ikony, anjeli aj turisti. V krypte majú bazén, všetko je pekne spravené a keďže je to menej známe, je tu aj menej ľudí. Nedávno prešiel rekonštrukciou, keď im začali padať kamene sponad hlavného vstupu. U nás by to vyriešila tabuľka “Pozor padajú 5 kg kamene”.
– Cathedral Santa Maria de la Sede – dominanta mesta, ktorej súčasťou je aj veža La Giralda prestavaná z minaretu mešity, ktorá tu stála predtým (haha, známe?). Veža vraj prežila dáke veľké zemetrasenia v 1356 (to zničilo tú mešitu) a lisabonské v roku 1755 (to zrovnalo so zemou Lisabon a zabilo asi 50k ľudí), preto je cool. A prežila ich preto, že vnútri nemá schody, ale rampu, aby sa v nej kostolníkovi dobre bicyklovalo. Katedrála sama o sebe je gotická, dokonca vraj najväčšia gotická katedrála na svete, čiže vysoký strop a veľa miesta, aby sa do nej mestili všetci tí turisti. Obrazy by mali byť tiež gotické (temné a štíhli modeli), ale nie všetky sú. Zaujímalo by ma, jak to v minulosti fungovalo – prišiel dáky kardinál za Michelangelom a že “počuj starý, sprav mi 2 gotické, jeden renesančný a jeden barokový obraz”? Aha, a okrem toho je tu (aspoň zčasti) pochovaný jeden pánko. Teda, asi je ich tu viac, ale väčšia má len dáky ten nazdobený sarkofág dakde v rohu, zatiaľ čo tento má levitujúcu truhlicu nesenú 4 nadživotne veľkými sochami kráľov. A je to samozrejme váš obľúbenec, Cristóbal Colón, alebo teda známy pod domácim nešpanielskym menom, Krištof Kolumbus! Aplaus! PS: Po smrti jeho ostatky cestovali skoro toľko ako za živa!
– Alcazar – veľká pevnosť v centre mesta. Vraj ju furt využíva španielsky kráľ (druhé poschodie), aj keď teda ja byť kráľ, nechcel by som, aby sa mi po obývačke alebo garáži túlali milióny turistov ročne. Vnútri je pevnosť dosť prázdna, žiadne historické truhlice a delá, ako to býva inde. Možno na to existuje dáky špeci lístok, ale popravde, boli sme radi, že sme zohnali tento obyčajný. Na obdivovanie je tu hlavne architektúra “Mudéjar” (kresťanskí umelci robia akože moslimské umenie pre kresťanských zákazníkov) a farebné kachličky. Jediný problém čo tu prítomní architekti majú, je, že tie trojité dverné pekne zdobené oblúky a pávmi a kdečím ďalším si nemôžu obchytkať, lebo sú moc vysoko. Kachličky nemajú zďaleka takú taktilnú hodnotu ako štrukturovaný skorobetón. Stavitelia Alcazaru na to ale mysleli a po celej stavbe sú rozmiestnené veľké bazéniky, kde sa zbierajú slzy architektov a po vysušení v hradných záhradách predávajú soľ v suvenírshope. Záhrady boli zavreté, lebo veľa dažďa 🥹
– Torre del Oro – zlatá veža, ale nie je zlatá. Strážila vstup do mesta po rieke a je tu expozícia o modernej španielskej armáde plus história veže. Vstupné dobrovoľné, výhľad ok. Prispievame španielskej armáde 6 eur.
– Španielske námestie – nevedel som čo čakať, a nakoniec teda nad očakávania dobré. Veľké námestie pojme elegantne turistov, všade cválajú konské koče a lemovanie “salónikmi” s kachličkovými lavičkami je konzistentné a zlatučké. Táto atrakcia nám vystačí na vyše hodiny prechádzania sa a obdivovania kachličiek prislušiacich jednotlivým regiónom krajiny.
– Andalúzsky parlament – budova ako taká je zvonku dosť obyčajná, keby to nie je rovno pri našej zastávke autobusu, možno by sme ani nešli pozrieť. Skôr som chcel toto premostenie použiť na to, aby som mohol zdôrazniť, že Andalúzia s hlavným mestom Sevilla je autonómna oblasť – jedna zo 17. Čo by možno vysvetľovalo aj jedno naše ďalšie pozorovanie – tí Španieli tu nie sú vôbec takí otvorení a žoviálni, ako by sme od južanov čakali. Keď sme nedávno boli v 🇮🇹, omnoho viac ľudí sa nám prihováralo a snažili sa small-talkovať – a to ich angličtina nebola o moc lepšia. Tu sa nám prihovorilo snáď 5 lokálcov za 3 týždne? Možno to sú všetci tí marockí a vizigótski predkovia! A možno im jednoducho po dlhej letnej sezóne len tí turisti už fakt lezú na nervy a tvária sa, že ich nevidia a nepočujú.
Trochu hnedého lemovania na záver – posledný deň ma všetci tí kýchajúci turisti v uzavretých priestoroch zmohli, a tak som zostal ležať, zatiaľ čo Mia bola loviť medikamenty a objavovať zatiaľ neobjavené zákutia mesta sama. Cádiz a Jerez a všetky tie veľké pivnice s miliónmi litrov sherry, ktoré treba ochutnať, si necháme na neskôr. Rovnako aj elaborátne ochutnávky iberijských predných a zadných nožičiek – nie že by sme zjedli jamónu málo – ale ešte by sa ho tam zmestilo.
Každopádne (nasledujú čísla na matfyzácky záver), polovicu našich andalúzskych dní sme sedeli na bikoch a v tomto pohnutom ročnom čase stihli zabajkovať 630 km s prevýšením cez 9000m. Priemerné čísla:
- 63 km za deň bajkovania – predalen sme väčšinou mali ešte ranný sightseeing
- 50 chf za noc spania
- 70 chf za denné jedlo – hlad v mestách + stále jedlo v reštauráciách
Videli sme asi milión olivových stromov a tisíce pomarančovníkov (plody z nich vraj idú na britské ostrovy, lebo sú trpké, a tu to nikto nechce žrať). Odporúčal by som ísť sem v októbri, to snáď menej prší. A je aj kúsok teplejšie.
Teraz nám už fakt nič nebráni v presune s našimi 2 masívnymi kartónovými krabicami domov. A zotaviť sa z dovolenky. A dotrénovať kvadricepsy, hamstringy a glutusíky na zimu 🥹
Leave a Reply