Ronda má hlavne most, a ešte aj kruhovú arénu Plaza de Toros, kde prešťuchávajú býkov kopiami pre zábavu. Mesto malo večer ok vibe, tak si vravíme, že možno by sme ešte deň zostali a nasávali atmosféru, tapas a pivi. Stretávame párik austrálskych cyklistov, ktorí sa nám prihovoria na námestí a vymieňame si dojmy z krajiny. Všetci si pochvaľujeme tunajších vodičov, ktorí – až na nečesť výnimkám – nám na ceste dávajú aspoň meter miesta, netrúbia a dokonca ani z ostrekovačov nás neosviežujú!
O 10 začnú prichádzať autobusy s turistami z Málagy, Marbelly a Granady. O 11 je to už dosť na porazenie, hore dole sa trtošia skupiny nemeckých starých dôchodcov a čínskych ešte starších dôchodcov, takže urýchlene meníme názor, berieme bajky a mesto opúšťame.
Po ceste sa toho moc nedeje, občas niečo fotíme, pravidelne sa pcháme cukrom, v dedine Grazalema to zalejeme kávou a kopou jamónu.
Rozmýšľal som, že ten jamón – chápete, niektoré jedlá museli byť fakt problematické na objavovanie, napríklad tie hríby, ktoré sú jedovaté surové, jedovaté uvarené, ale v pohode pochúťka 2x uvarené. Alebo olivy, ktoré sú fakt hnusné surové zo stromu (spýtajte sa Mii), ale ak ich človek nechá dlho kvasiť v dákom roztoku, tak sú zrazu ok. Ale jamón! Farmáris jedného dňa vytriezvie, zistí, že mal pred pár mesiacmi 5 prasiat a teraz len 4, ide sa prejsť po lese a nájde dakde v jame pod koreňom mŕtve prasa. No a od žiaľu mu zahryzne do stehna a mňam. Zabije aj ďalšie 4 a o pol roka zožerie.
Najedení ešte trochu stúpame a potom klesáme a vidíme ďalšie iberijské kozy až prídeme do bielej dedinky Zahara de la Sierra. Tá patrí do elitnej skupiny bielych dedín, kde domáci zistili, že ak všetci použijú len rovnakú najlacnejšiu bielu farbu na múry a rovnaké bledé škridle na strechy, začnú sem jazdiť turisti a fotiť si to. Okrem toho si vymysleli súťaž o najkrajšie námestie, tak na tie svoje námestia nosia kvetiny v kvetináčoch. Spíme tu a v reštaurácii objavím Iberijské Tajomstvo (na fotke).
Ďalší deň si to zamierime cez ďalšie dedinky na severovýchod. Google nám nadelí trochu kilometrov a stúpania navyše, počasie nám nadelí veľký vietor, a kraj nám nadelí cestu Via Verde de la Sierra, čo je bývalá železničná trasa, z ktorej spravili štrkovú na rekreáciu. Žijú pri nej supy, ktoré sme videli len z diaľky, lebo sme nezahynuli (aj keď to bolo tesné, lebo pred jednou z potenciálnych cieľových dedín nás naháňala solídna búrka, až nás chytila a schovávajúc sa v olivovom háji sme si teda narýchlo zobrali ubytovanie v nej).
Spíme v dedine Olvera. Majú tu pekný kostol, na ktorý je výhľad z pekného hradu, kde je čierna ninja panenka Mária a 360° výhľad na okolie. Na konci dediny je Svätyňa Panny Márie Liečiteľky, a v nej záhrada, sochy v honosných róbach (to sa tu nosí) a kolekcia plastových take-away Jesuschen.
Leave a Reply