Cieľ je jasný – čo najskôr opustiť krajinu.
Predtým si ale nemôžeme nechať ujsť všetky zaujímavosti v pohraničnej dedine Ainaži – je sobota ráno a
dedina praská vo švíkoch. Všetci čelia dôležitému rozhodnutiu – SuperAlko, Alko market, alebo AlcOutlet? V
záujme vedy ideme do všetkých, a môžeme s čistým svedomím odporučiť ten prvý. Navyše pred ním stojí burger
stánok, kde sa hladný nákupca môže posilniť, aby zvládol naložiť všetok ten lacný proviant (na motorku, do
auta, karavanu alebo diaľkového autobusu, ktoré tu stoja tiež) a odviezť ho do Fínska. Perkele! My nemáme v
panieroch miesto, takže namiesto nákupu sme prišli na výstavu a obchod opúšťame s fľašou kvasu a čalamády.
O druhej poobede prekračujeme imaginárnu colnicu. Hranica je nakreslená len tak, medzi dedinami a nebyť
toho, že pri nej zastavuje mladý nemecký cyklúr z Hamburgu, možno si ju ani nevšimneme. Na infotabuli sa
dozvedáme, že hranice si určili podľa rozhodnutia dákeho skoro náhodného komisiou vybraného Brita až okolo
1927. A potom aj tak došiel Hiťo a boli celé hranice egal.
Cesta sa moc nezmenila, hladší a lepšie rolujúci asfalt si možno len predstavujeme. Každopádne, frázou dňa
sa stáva “fully developed”. Tým sa hrdia Estónci na stránke EuroVelo, že oni majú celú trasu plne rozvinutú.
Ktovie čo sa tým myslí, zamýšľame sa idúc diaľnicou súbežne s nekonečným radom áut a kamiónov, márne
hľadajúc kadibúdy alebo studničky na vodu (čo majú všetko vyspelé národy na svojich plne rozvinutých
cyklocestách).
Malú pauzu si dávame v prírodnej rezervácii hneď pri diaľnici, kde sa dá vyštverať na vyhliadku, z ktorej je
vidieť snáď celá krajina. Holt, plochá krajina. Dozvedáme sa jak im vznikajú močiare a potom si jedným
útulným aj prejdeme. Ľudia, ktorých zdravíme na nás na odpoveď len zazerajú, takže toto sa nezmenilo.
Pri ceste vidíme placatého hada a placatú líšku. Pridávame na zoznam k jeleňovi a jazvecovi a veveričkám z
Lotyšska.
Bez zážitkov prichádzame do Pärnu, kde dáka podnikavá dáma premenila svoju záhradu na kemping a chovnú
stanicu komárov. 76km a za odmenu si dávame pizzu.
Ráno balíme a sušíme a ideme na pláž. Omylom končíme na lady sekcii, čo znamená veľa veľkých starých ladies,
ktoré sa hore bez dole bez všade bez zábran opaľovali a čľapkali v studenej vode. Pláž rýchlo opúšťame a
fičíme na východ. Cestou zjeme burger utopený v majonéze, z ktorého nemám radosť (s Miou sa zhodneme, že bol
tak hnusný ako ten na Islande, ale len za 6 a nie 24) a odhodené rifle, z ktorý kradnem jednu nohavicu. Tu
neskôr použijeme na odstránenie všetkého piesku z reťaze, a z toho mám radosť.
Vo Virtsu kupujeme jedlo a berieme loď na ostrov Muhu a po ďalších 11km prichádzame do kempu. 88km, robíme
oheň a máme zaslúžené špekačky a pivo. Prisadá si k nám jediný iný stanovač kempu, nemecký dedo, ktorý sa
živil celý život ako terapeut tým, že bral problémovú mládež na cykloturistiku po svete. Mohli si vybrať, či
chcú polepšovňu, alebo toto.
Ja to furt vravím – toto nie je za odmenu!
Leave a Reply