Les strieda pole strieda les.
“Toto som už precca čítal, ta ne?”
Ta hej.
Totiž – táto krajina je očividne (veľmi podobne 🇱🇹 a 🇱🇻) hlavne les a pole. Keď náhodou človek naďabí na
vyrúbaný les (uuu), prípadne lúku so solárnymi panelmi (UUU), je to skoro highlight dňa.
Alternatívne – viem, že už dnes nido z vás nečíta, lebo komu sa to chce, ale možno ste videli aspoň dáke
reelsko na Instagrame, YouTube, Twitteri alebo inej doomscrolling aplikácii na zabíjanie času a
produktívnych mozgových buniek, v ktorom hovorili o aktivite menom čítanie. No, a keď sa ešte čítavalo
knihy, tak aspoň ja osobne som vždy preskakoval pasáže, v ktorých sa Tolkien a Verne opustili a 20 strán
opisovali, aký lesatý je les a aká lúkatá je lúka. Lenže naživo sa to preskočiť nedá, takže cyklúr šlape a
húta nad životom, že kde spravil chybu.
A do tretice – ľudia (cyklúrski influenceri, napríklad celý Miin Instagram) chodia na rôzne Islandy a do
Pyrenejí a tote Hodvábne cesty jazdiť, lebo je tam niečo, k čomu z času na čas prídu a povedia si “wow!”.
Nikto ale nehovorí, že by bolo jeho snom ísť bajkovať po Pobaltí. Prejsť si celú Litvu. Stráviť mesiac v
Lotyšsku. No, a to práve dobre robia. Či už si to dopredu naštudovali, alebo je to intuitícia, bajkovanie v
Pobaltí je vehementná nuda. Tu človek odbočí z hlavnej cesty, lebo vidí hnedú tabuľu, že “hyn, pamiatka,
kilometer”, dójde si ten kilometer, a tam kameň v lese. Ku ktorému možno aj existuje dáka legenda či čo, ale
my sa ju čo? No? Nedozvieme! Lebo nide nie sú žiadne tabule po anglicky, lebo aj domáci plánovači a stavači
vedia, že sem žiaden normálny turista nepríde a tí nenormálni si informácie nezaslúžia.
Z kempu na ostrove Mahu prejdeme po hlavnej ceste na najväčší a vraj najúžasnejší estónsky ostrov Saaremaa.
Po prehliadke ďalšej pamätihodnosti – strom rastúci v strede futbalového ihriska – na nás príde hlad, tak
ideme do najbližšieho kempu, že tu si dáme jedlo. Žiadna z 10 budov jedlo neponúka, netečie voda, všade samí
umelci a hipsteri a iní nepoužiteľní ľudia. Varíme cestoviny a sledujeme z obďaleč holú tetu, ako asi natáča
prasačinky na OnlyFans či kam.
Ďalšia zastávka je kostol, ktorý má byť najviac naj. Realita je taká, že je doslova celý plesnivý a rozpadá
sa a nadôvažok je aj zamknutý. Ideme ďalej, robíme si zachádzku a prichádzame ku kráteru číslo 4. Kedysi
dávno sem dzigol meteorit a dedina Kaali sa z toho (neúspešne) snaží vydolovať dukát. Kráter 4 vypadá ako
keď sa Dežovi na obed prestane chcieť, zbalí báger a zaparkuje sa do krčmy na jedno (popoludnie). Zachádzka
bola síce len 5km, ale aj tak vo mne rastie sklamanie. Ideme o kus ďalej a nachádzame kráter číslo 1, ktorý
je snáď 150m široký a v minulosti bol silno strážený, lebo že posvätné miesto a dobre sa tu obetovávali
zvery. Jaj, hej – veľa z ich pamiatok je bývalé obetné miesto. Aj tak sa dá zdvihnúť turistická hodnota.
Každopádne, po týždňoch lesa je jeho absencia, navyše v podobe solídnej jamy, vítané spestrenie. Návštevu
krátera hodnotím pozitívne.
Pár kilometrov pred vytipovaným kempom sa pred nás zaradí Estónec na bajku a rozráža nám vietor. Zatiaľ
najústretovejší čin, čo sme tu zažili a veľmi mu zaň ďakujeme. 77km.
V kempe si dávame solídnu večeru a na podporu vojnového snaženia zapíjame každý poldecákom vodky, ktorú dáko dali ostrovania dokopy s Ukrajincami. V pohode.
Leave a Reply