Betón je láska!
Po raňajkách na Dhigurah ideme trochu nakŕmiť komáre na pláži a stade rovno autíčkom na loď. Sme už skúsení islandhopperi, tak z autíčka vystúpime až tesne pred boardingom na loď, zatiaľ čo ostatní (a omnoho neskúsenejší) turisti sa pečú (vo vrcholne nevhodnom oblečení).
Loď nás tentokrát vyhodí v hlavnom meste. Malé je vraj najhustejšie obývané mesto na svete, ale napriek mojim obávam mi príde veľmi príjemné – a ani motoriek tu nie je až toľko, ako v ozajstnej JV Ázii. Silno si cením množstvo možností, ktoré sa nám zrazu otvárajú! Toľko miest, na ktoré sa dá zrazu dokráčať! Máme nabitý program, tak chytro bežíme na rybí trh, kde sa zdržiavajú raje a plávajú hore dole v nádeji, že im miestny rybár dá zbytky rýb. Všetko tu patrične smrdí a tak sa zbabelo rozhodneme sušeného tuniaka nekúpiť, aby nám nezačala batožina páchnuť podobne výrazne. Zato sa zásobíme horou Bondi, čo je miestny snack z kokosu a kokosového medu zabalený v banánovom liste, mega sladký a mega dobrý. Obchodník, pri ktorom sme sa pristavili, neváhal ani sekundu a natlačil do nás na ochutnanie kúsok každého produktu čo predával (okrem mydla a repelentu). Sušené tuniaky, morské mandle, štipľavé koláče plnené rybami, chlebovníkové plátky, trs banánov. Nemali sme obed, takže veselo hlceme všetko ponúknuté (a dúfame, že to neskončí ako otrava jedlom z Thajska, kedy bol náš odlet logisticky omnoho komplikovanejší ako by mohol byť – bez toľkých návštev wc).
Následne prejdeme trh so živými rybami. Tu je domácim jasné, že nič nekúpite, lebo čo bude priemerný turista robiť so živým tuniakom v ruksaku? (Smrdieť.) Takže do nás nikto nič nepchá. Majú tu aj iné rybky, väčšinu sme za posledné 2 týždne s cylindrom na chrbte boli špehovať u nich doma.
Ďalší bod programu je mešita, ktorá je vraj pre návštevníkov už zavretá, ale kde nie je páska a mreže, tam otrlý turista vleze. Interiér nuda. Hneď oproti je múzeum 20 výročia tsunami, ktoré im opláchlo väčšinu ostrovov (zomrelo okolo 80 ľudí, dostali humanitárnu pomoc snáď z celého sveta, rovnaké tsunami spôsobené zemetrasením pri Sumatre bolo omnoho ničivejšie v ostatných krajinách regiónu a zabilo 230k ľudí). V meste je tsunami monument, ale stačilo nám pohrôm a nejdeme k nemu.
Ulicami lemovanými zaparkovanými motorkami a obchodmi so stavebným materiálom prejdeme okolo všetkých vládnych budov až k druhej – najnovšej a najväčšej – mešite na ostrove. Vypadá trochu ako budova na ovládanie počasia a má veľa dverí, z ktorých niektoré sú na 3 poschodí, nenápadné a nezamknuté, takže pospevujúc si zvučku z Mission Impossible, učiníme rýchlu prehliadku (znova nudného) interiéru aj tu. Tichúčko jak myšky vykĺzneme von, keď tu sa zrazu rozozvučí alarm 🚨 po chvíľke paniky si ale uvedomíme, že to len začína zvolávanie na modlitbu a teda po nás nikto nejde. A ten lokálnec, ktorý k nám predsalen ide, sa len chce predstaviť ako Mohamed Ugly a spýtať sa, či nechceme ísť pozrieť dnu do mešity. Nechceme 🤷🏼♀️
Večeru si dáme na all you can eat foodcourte, ktorý nám odporúčal náš domáci. Je tu asi 10 podnikov, všetci majú to isté, takže si vyberáme podľa vzhľadu pokrmov a úrovne angličtiny čašníčky. Vyberáme si ale tradične zle, lebo s prvým sústom začne hneď vedľa nášho podniku bráško Bacigala s karbobrúskou rozoberať rám dverí či čo to tam robil 🦧
Ráno nás lokálny Uber vezme na letisko a Maledivom je koniec. Celkový pocit z krajiny je fajn, ale ak by sme nemali väčšinu pobytu vyplnenú potápaním, neviem, čo by sme tu robili dlhšie ako 2 dni. Asi musím prestať rozhlasovať, že som leňoch lenivý a múmia mumácka, a zmieriť sa s faktom, že sme “aktívni” a ležať na pláži nie je za odmenu, ale skôr za trest. Rovnako krajina s najvyššou horou zarážajúcej výšky 2.4m nie je toľko zábavy, ako by jeden čakal. Milo prekvapili ľudia, ktorí boli vo všeobecnosti príjemní, rozhľadení a schopní. Palmy dobré. Jedlo dobré. Káva nanič. Komárov hromada.
O 2 filmy neskôr sa vyvalíme z lietadla v Dubaji, kde máme 20h prestup. Poučení chybami z mladosti máme zabookované ubytko, celonočné potulky po meste a/alebo spanie na letisku prenechajte mladším backpackerom. Dubaj je zábava, tentokrát sme nešli v najhoršom čase návštevy, keď je vonku 40 a dnu s klímou 16, tie teploty sú tak 28 a 20, takže ani nenachladneme. Výzdoba pripravená na Nový rok sa im podarila, ako vraví billboard na stavbe, “nepredstieraj, že nie si ohúrený”. Skoro všetko nad 100m výšky má na sebe nápis Emaar a všetko pod 100m je obalené svetielkami, oboch okolo Burj Khalify dosť, a rovnako aj ľudí. Večer prichádzame zničení, ale o ďalšie 2 filmy sme v Zurišteku. Tadáá!
Šťastný nový rok! 😁
Leave a Reply