Ešte k tomu potápaniu. Život na lodi nie je žiadna zábava. Majú zdarma len instantnú kávu, a dáku divnú zo stroja za 2e. Každé ráno preto musíme jesť kofeínové tabletky, niečo proti vlnám, a vitamíny pre starých ľudí na kolená.
Čašník sa našu objednávku na vajcia opečené z oboch strán naučil až v pólke týždňa, dovtedy sa nám rôsolili na tanieri. Nehorázne.
Pol lode sú Číňania. Nepotápajú, varia si vlastné jedlo, a zásadne po sebe hučia, aj keď sú 2m vzdialení. A chlastajú.
Chlastajú aj lokálni lodní moslimovia, lebo na loď Allah nevidí. Keď sa ich pýtame, či ich mama vie, že pijú, títo 30 roční chlapci klopia zrak. Po pár ich drinkoch a pivách a jointe nám vysvetľujú, že tu, v krajine zakázaného alkoholu, je kopec domácej a keby sme k čomu, donesieme im vo fľašiach od minerálky dáku slivovicu, ako predchádzajúci turnus s Čechmi. Že colníci to piť aj tak nemôžu, takže ak sa nebudeme na letisku potácať, bude to cajk.
Každé ráno o 530 sa loď hýbe k ďalšiemu miestu ponoru, a na tieto pohyby a zvuky nestačia štuple do uší a tak sme na oficiálny budíček o 630, pozostávajúci z (talianskej) hudby rôznej kvality, už väčšinou hore.
Taliani na lodi sú zábavní, nepoznajú ale Italian goes to Malta a tak nechápu, čo im to hovorím a že si akože z nich robím srandu. “Ai wonna fokka on di tejbl”. A na moje prekvapenie sú ešte horší v geografii jak ja, keď sa kanadského hongkongňana pýtajú v diskusii o lyžovačke, či majú v tej Kanade dáke kopce.
Vystreľovať SMB (taká tá červená nafúknutá palička) sa učím za pochodu na prvom ponore, keď mi zostáva 5 barov vzduchu (namiesto bezpečnostného minima 50; lebo som zachraňoval Nemku, ktorá vôbec nepotrebovala zachrániť). Stratím 1 kovový dzindzík. Mia má viac vzduchu, ale aj strach o mňa, a stratí celé SMB. Aspoňže bolo požičané 🙈
Leave a Reply