Budíme sa do hnusného rána. Na našom budgetovom, 94e ubytovaní, nechávame odtiecť vodu, nech si môžeme zaliať vločky teplou a mať trochu radosti a energie. Všetko nastrkáme do panierov, odvezieme sa 2 min na stanicu, kde nás už víta vlak, ktorým sa miestny klub čiperných dôchodcov vybral tiež smer Zugspitze. Ich džavot je počuť aj v našom tichom kupé. Keď vystupujeme, babičky nám cez okno mávajú a fandia a na stoloch majú kolekcie polovypitých fliaš a 6-packy piva. Dôchodci 🤦♀️
Bývať v Ehrwalde nám poradila naša sprievodkyňa až z ďalekého Mníchova. GAP a okolie na 🇩🇪 strane stále okupujú dovolenkáris zo zbytku Vaterlandu, takže lacné izby sú za 300e.
Zároveň nám naplánovala program – keďže Mia omylom spomenula, že nás čaká 2x “rest day”, Jana spravila memečko a silný plán. Cesta k Eibsee bola v pohode, pršalo slabšie, ale aby nám nebolo ľúto, druhá túra dňa bola Höllentalklamm. Pre neznalých (ako ja 2 dni dozadu) je to prielom potoka Hammersbach, ktorý by nás dostatočne premočil, aj keby sa medzičasom nerozprší. Po prvej tretine som videl všetko čo bolo k videniu, a celú cestu dole som len ticho závidel ľuďom, ktorí mali horolezecké prilby, lebo tunel bol občas vysoký 2m, ale občas 180cm, a to je najhoršia kombinácia.
Mokrí a hladní a premrznutí —> 3h—> suchí a sýti a vysaunení a zničení —> 7h —> suchí a hladní a nevyspatí.
Začal ďalší deň. Vstávanie na východy slnka patrí niekde do spodného percentilu mojich obľúbených aktivít. Chodenie po tme lesom, lebo nikto o 6 ráno nechcel zobrať 3 úbohých neškodných stopárov (a že po ceste šli desiatky áut s nemeckými značkami 🤦♀️), by kľudne mohlo byť dakde okolo polovice stupnice obľúbenosti.
Posledných x-krát sme aj tak slnko nevideli kvôli mrakom – dnes to je však inak a spolu s ďalšou stovkou turistov môžeme 7:22 cvakať zmrznutými prstami fotečky čo nám pamäťové karty (Mníchovským hipsterom analógový film) stačia.
Zugspitze má na vrchu pre premrznutých (prevažne) Nemcov pripravené (viac menej) interaktívne múzeum, kde nám ako najzábavnejšie prídu zápisky prvého pokoriteľa vrcholu, ktorý sa sťažoval na blchy na chate, ktoré musel pol noci zabíjať a nakoniec aj tak radšej sedel smutne pred chatou pod dáždnikom, aby následne nevyspatý ťahal nohy na vrchol. Ako by som seba čítal!
Cestou na hostel sa slnko nestratilo a teplota sa blíži krásnym 10 stupňom, šípime príjemný deň. Skupina sa rozdelí a znova zíde na vrchnej stanici Kreuzeck lanovky, my sme tam prišli nákladnými bajkami a lanovkou, Jana vlakmi a energiou z približne 2 kg ovocia a zeleniny, ktoré stihla už za deň spásť.
Podvečer sa so sprievodkyňou rozlúčime, poďakujeme, že nám ukázala svoj hood, a s Miou doobdivujeme Alpspitze a AlpstiX (🇩🇪 berú lekcie od slovenských podnikateľov z ’90, čo má X, to je cool, chápix?). Následne precyklúrime najprv Garmisch a potom aj Partenkirchen a tešíme sa znova do sauny. Maďarská teta (?) na recepcii nám povie, že si bajky môžeme dať do ich fitness miestnosti (ktorá smrdí po moči), ale že do sauny nemôžeme, lebo tam mal dakto včera nehodu a kým z nej všetky 💩 nevydezinfikujú, tak tam hostí nepúšťa. Chcel som fanúšikom odfotiť skazu (a tak trochu tetu upodozrieval, že sa jej proste nechce zapínať sauna a nechutným príbehom nás chce odradiť), ale sauna bola zamknutá. Na počet zátvoriek v tomto odstavci nie som hrdý.
203+32/600? Km 🚲
(🚶♀️30km+🔺1600🔻1450)
(Bonus verného čitateľa)
Leave a Reply